Pomohol utiecť letcom z RAF

Vďaka financiám z reklamy prinášame kvalitné a objektívne informácie. Povoľte si prosím zobrazovanie reklamy na našom webe. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.

Archívna reportáž

Archívna reportáž o osude Františka Zahrádku

ČESKOSLOVENSKO / Keď bol v komunistickom pracovnom tábore ako väzeň, nevedel sa dočkať dňa, kedy sa odtiaľ dostane. O desiatky rokov neskôr urobil všetko preto, aby láger, kde zažil násilie dozorcov, hlad a neustále ponižovanie, zachránil.

Chcel, aby slúžil ako pamätník toho, čo väzni v takýchto táboroch, v 50.-tych a 60.-tych rokoch 20. storočia zažívali. Františkovi Zahrádkovi sa to nakoniec podarilo. Vďaka nemu sa jediný z bývalých pracovných táborov zachoval.

Ako osemročný chlapec zažil vyhnanie svojej rodiny zo Sudet, keďže jeho otec sa nechcel zmieriť s nacistickou nadvládou. František Zahrádka spomínal, že bol odvtedy veľmi citlivý na akúkoľvek nespravodlivosť a zlo.

Poznal Šumavu

Po vojne sa dal k skautom. Prežil s nimi niekoľko týždňov počas letných táborov na Šumave a vďaka tomu výborne poznal okolie. Po februári 1948, kedy moc v Československu prebrali komunisti, sa zapojil do odbojovej činnosti – pomáhal tlačiť a roznášať letáky. Okrem toho sa stal prevádzačom a práve tu zúročil skautské letá.

Paměť národa

"Ja som previedol celkom dve skautské skupiny. A tretia skupina, tak to bolo šesť zápaďákov,“ spomínal si v rozhovore.

Zápaďáci, týmto výrazom sa označujú muži, ktorí počas vojny bojovali na západnom fronte. Práve ich komunistický režim tvrdo prenasledoval. Desiatky ich vo vykonštruovaných procesoch skončili v neslávne známom väzení na Mírove alebo v uránových baniach.

Tí, ktorí ešte neboli obvinení, sa snažili z krajiny ujsť. Legálne to nebolo možné, využívali preto služby prevádzačov ako bol František Zahrádka. Tak spoznal aj letcov z 312. stíhacej perute Royal Air Force, ktorým pomohol utiecť.

Zatkli ho na základe udania. Od koho prišlo sa nikdy nedozvedel.

"Pretože som nebol starší ako dvadsať rokov, mal som len necelých devätnásť, nemohli ma odsúdiť na trest smrti. Tak som dostal dvadsať rokov.“

Odsedel si trinásť. Časť aj na tábore Vojna pri meste Příbram.

Paměť národa

Jediný zachovaný tábor

Dnes je z areálu bývalého tábora nútenej práce pamätník. Je to jediný takto zachovaný tábor v celom bývalom Československu. František Zahrádka o jeho záchranu bojoval desať rokov. Chcel, aby sa nikdy nezabudlo, čo komunisti robili ľuďom, ktorí s nimi nesúhlasili.

Je pre neho miestom pietnej spomienky na všetkých muklov, ako sa označovali väzni v uránových baniach. MUKL je skratka českého označenia - muž určený k likvidaci. Chcel, aby sa zachovalo miesto, kde väzni v hrozných podmienkach roky trpeli, niektorí v ňom aj zahynuli. No zároveň túžil po tom, aby bolo dôkazom, aká je sloboda dôležitá.

"Mne osobne to prináša hlboké uspokojenie, že tu už žiadni politickí väzni komunistov nie sú,“ hovoril, a pohľadom prechádzal cez dlhú stenu z ostnatého drôtu.

Všetkým návštevníkom sa snažil realisticky opísať, čo v tábore zažil a čo videl. Hovoril, že tieto tábory sa v mnoho podobali na koncentračné počas druhej svetovej vojny. Aj tam, ak nešlo rovno o likvidačné tábory ako Sobibor, či Auschwitz-Brezinka, nútili väzňov k otrockej práci, ponižovali ich, bili, trpeli hladom, či zimou.

Keď mu niekto oponoval, či to porovnanie nie je predsa len prehnané, Zahrádka odpovedal: "Veď sa pozrite, čo je napísané na bráne, ktorou ste sem vošli. Ani tú námahu si komunisti nedali, aby to nacistické heslo, ktoré je výsmechom pre každého väzňa, zmenili."

Nápis veľkými červenými písmenami na bielom podklade znie " Prací ke svobodě". Touto bránou každý deň väzni z tábora odchádzali fárať a ťažiť urán do neďalekých baní. A ňou sa každý večer unavení, hladní, často na pokraji síl, vracali do barakov.

TV JOJ

Biele vankúše? Smiešne a nepravdivé

Jediné, s čím nesúhlasí a vždy to každej skupine, ktorú po pamätníku sprevádza dôrazne vysvetlí, sú bieloskvúce vankúše na väzenských železných poschodových posteliach. Keďže pôvodný drevený barak je pamätníkom väzenstva a podľa súčasných noriem, musí mať každý väzeň vankúš s bielou obliečkou, musí byť aj v expozícii. Františka Zahrádku to veľmi hnevá, lebo to podľa neho skresľuje realitu, v akej tu väzni žili.

"Tu nikdy neboli biele vankúšiky. Čo biele?! Žiadne vankúše tu neboli!“ dodáva rozhodne.

Rovnako, keď sme z baraku vyšli, upozornil nás, že teraz už môže ísť s nami po chodníku.

"Keď som tu bol ako väzeň, nesmel som chodiť po chodníku, len po prašnej alebo rozmočenej ceste plnej blata. Podľa toho, aké bolo počasie. Po chodníku chodili len dozorcovia.“

Previedol nás celým areálom, aj malým múzeom, kde je vypočúvacia miestnosť strážcov, korekcia-samotka, aj niekoľko informačných panelov o živote v tábore, o ťažbe v uránových baniach, o táborových pravidlách, ale aj panel venovaný spomienke na väzňov, ktorí boli oficiálne zastrelení pri pokuse o útek, ale dôvodom ich smrti bola často brutalita dozorcov.

"Oni vtedy mohli všetko a aj to využívali. Ak sa sem aj dostal niekto, kto nebol taká špina, rýchlo odišiel,“ spomína si na mužov, ktorí tu pracovali ako dozorcovia.

Prežiť im pomáhali aj pesničky

Sám bol v korekcii, čiže samotke, čo je betónová pivničná kobka bez postele, či akéhokoľvek iného vybavenia, niekoľkokrát.

"Ja som sa nedal. Keď boli neznesiteľní, bol som drzý a povedal som si svoje. Aj keď ma nechali tri dni o vode a potom som dostal kus chleba každý druhý deň, stálo mi to za to.“

TV JOJ