Skoro jasno
23°
Bratislava
Dušana
19.7.2024
Štyri roky v gulagu
Zdielať na

Štyri roky v gulagu

Archívna reportáž

Archívna reportáž o osude Antona Felbera

KOŠICE / Anton Felber bol jeden z tisícov Slovákov, ktorí boli koncom druhej svetovej vojny odvlečení do gulagu. Netušil prečo. Strávil v ňom takmer štyri roky a hovoril, že slepé kone v bani, kde musel pracovať, boli múdrejšie ako ich dozorcovia. Vedeli počítať.

Jeho mama ho chcela ochrániť pred nezdravým prostredím, tak ho poslala k starým rodičom do Košíc, už keď mal 6 mesiacov. V Rudňanoch, kde žili, sa totiž okolo roku 1923, kedy sa narodil, dobývala ortuť. Nakoniec sa však bani nevyhol. Koncom druhej svetovej vojne ho odvliekli do jednej z baní na Vladikavkaze.  Anton Felber sa nikdy nedozvedel, prečo ho odvliekli. Keď už museli udať nejaký dôvod, tvrdili, že sa nezúčastnil na povinnej brigáde. On bol presvedčený, že si ho s niekým pomýlili alebo ho niekto udal, aby tak ochránil niekoho iného.  

Kak tvaja familia?

Vyrastal u starých rodičov v Košiciach až do svojich štyroch rokov. Keď bane v Rudňanoch v roku 1927 zavreli, jeho rodičia sa prisťahovali za ním.  Otec pracoval na železnici, mama bola krajčírka. Z Antona sa stal nadšený skaut.

rudnany.sk

Do ich života zasiahla Viedenská arbitráž, kedy Košice pripadli Maďarsku. Počas vojny pracoval v stavebnej firme. Pár dní po oslobodení Košíc, koncom januára 1945 sa začal dozvedať, že niekoľko ľudí z jeho okolia zmizlo. Všetkých predtým vypočúvali príslušníci Červenej armády.  O pár dní na to u nich niekto zaklopal aj na ich dvere.

"Prišiel jeden podplukovník a jedna majorka a opýtali sa: Kak tvoja familia? Som povedal, že Felber a oni, že je potrebné, aby som s nimi išiel, na takú hodinku, že chcú so mnou porozprávať,“ spomínal si na tú situáciu aj po rokoch veľmi jasne.

"Odovzdali ma jednému majorovi v kancelárii a ten začal s tým, že koľko Rusov som zastrelil. Ja ani vojakom nebol, ani pušku nemal, tak som nemohol strieľať! Stokrát sa ma pýtal, potom mi dal cigaretu. Ja nefajčím, som mu povedal. Tak ty odmietaš od kamaráta, od Rusa, zobrať cigaretu?! Tak ma kopol do zadku, že som cez tú kanceláriu preletel ku dverám. Tie sa otvorili a za dverami stál vojak.“

Zavreli ho do väzenia, pamätá si, že tam bola strašná zima. Nechali ho tam tri dni. Potom mu kázali vyjsť na dvor, kde už bolo nastúpených asi štyridsať ľudí. Naložili ich na nákladné autá a odviezli na železničnú stanicu v Prešove. Cestou k nim na korbu naložili aj náhodne okoloidúceho železničiara.

"Išiel z Košíc domov zo služby a oni ho zastavili so samopalmi a naložili k nám,“ opisoval situáciu, kedy sa nič netušiaci človek dostal do ich transportu.

Cestovali deväť dní.

Ústav pamäti národa

Olovený Nuzal

Po deviatich dňoch jazdy zastavili vo Vladikavkaze. Miestni mesto volali po starom, Ordžonikidze. Asi tretina odvlečených ľudí neprežila už cestu. Väčšinou zamrzli. Aj bývalý riaditeľ nemocnice v Košiciach, ktorý cestou sedel pri pánovi Felberovi.

"Tí ľudia cestou zmrzli. Oni ich vytiahli ako kus dreva a hodili dole, ku koľajniciam. Nemyslím, že sa o nich ešte niekto nejako staral.“

Dostal sa do tristočlennej skupiny, ktorá mala ísť do baníckej osady mimo mesta.   

"Do baníckej osady Nuzal, asi tridsaťpäť kilometrov od mesta Vladikavkaz. Sú tam bane na olovo.“

Šli pešo, v treskúcej zime. Podľa spomienok pána Felbera ich strážili chlapci mladší ako on, mohli mať 17-18 rokov. Toho, kto nevládal, bez váhania zastrelili na mieste.

"Takých pätnásť, dvadsať ľudí zastrelili. Ak padol, kopol do neho, nech vstane. Ak nevstal okamžite, zastrelil ho.“

Podobne ako on, ani väčšina ďalších ľudí nemala žiadne skúsenosti s prácou v bani. To ale nikoho nezaujímalo. Ak niekto nepracoval alebo nestíhal plniť normu, čakal ho tvrdý trest. Ak došlo k smrteľnému úrazu, čo nebolo výnimočné, priviezli ďalších väzňov.

V bani pracoval skoro kilometer pod zemou.

"Ja som sa dostal na deviaty horizont, to je 940 metrov pod zemou. To som mal šťastie, lebo tam bolo teplo. Ako sme išli s výťahmi, tak po štvrté poschodie boli ešte cencúle, taká zima bola,“ opisoval situáciu.

Norma bola jeden vozík olovenej rudy za šichtu. Za výkon nad sto percent dostal väzeň pol deka masla za každé percento. Vstávali okolo štvrtej ráno, vracali sa o siedmej večer.

Ústav pamäti národa

Nevládzeš? Daj si vytrhnúť zub

Keď niekto cítil, že už nevládze, mal jedinú možnosť. Prihlásiť sa k zubárovi a dať si dobrovoľne vytrhnúť zdravý zub. Po takomto zákroku totiž mohol väzeň tri dni oddychovať na baraku, nemusel nastúpiť na šichtu.

"Aj ja som si dal. Dvakrát. Už som bol na pokraji síl, tak som radšej obetoval dva zdravé zuby akoby ma mali stráže umlátiť, že nepracujem.“

Kým medzi odvlečenými z rôznych krajín bola väčšina mužov, domáce väzenkyne boli podľa spomienok pána Felbera najmä ženy. 

"Tam boli v bani odsúdené najmä ženy. Mladé ženy, ktoré dostali trest dvadsať, dvadsať päť rokov. A za čo? Chýbalo jej v sklade pol kila fazule a dostala za to dvadsať rokov,“ krútil aj po rokoch neveriacky hlavou.  

Slepé kone, čo vedeli počítať

Vozíky s rudou ťahali kone. Väzňom ich bolo veľmi ľúto. Keď sa raz kôň dostal do bane, čakal ho krutý osud.

"Chúďatá kone, za mlada ich tam spúšťali, aj sme videli ako. Tam v tej tme oslepli a tak žili.“

Aj keď boli slepé, pán Felber si pamätá, že sa správali akoby vedeli počítať.

"Kone ťahali jedenásť vozíkov. Skúsili sme pripnúť aj dvanásty, ale vtedy neťahali. Mohli ich biť koľko chceli, ani sa nepohli. Keď jeden vzali preč, začali ťahať. Tie kone mali viac rozumu, ako tí, ktorí tam na nás dávali pozor.“

Odvliekli ho koncom januára 1945. O približne štyri roky neskôr sa pánovi Felberovi stal úraz. Noha sa mi nedopatrením dostala medzi dva vozíky.

"Rozpučilo mi normálne kosť. Chceli mi ju odrezať,“ spomína si na chvíle strachu a bolesti.

Mal veľké šťastie, že práve v tom čase bola v lágri kontrola z Medzinárodného Červeného kríža a tá ho odtiaľ dostala.

311 mŕtvych na ceste domov 

Cesta do Čopu trvala ukrutných dvadsaťdva dní. Mnoho podvýživených, utýraných väzňov ju neprežilo.

"Viem to dodnes presne. Tristojedenásť mŕtvych sme vyložili z toho vlaku. Robil som ich zoznam a potom som ho odovzdal Červenému krížu.“

Súprava mala ísť až do Bratislavy. Neďaleko nej bol totiž zberný, ozdravovací tábor. Volali ho tábor pre štyridsaťpäť kilových.  

"Stáli sme v Košiciach. Dlho sme stáli. Až sa začala šíriť správa, že nás Československo nechce prijať a odvezú nás späť. To som nebol ochotný riskovať. Ušiel som. A nebol som jediný. Aj po nás strieľali. Naši! Chápete? Naši strieľali!“ hovorí hlasom, v ktorom cítiť krivdu aj po rokoch.

Prišiel domov a o pár dní sa musel hlásiť na vojenskej správe. Obával sa, čo ho tam čaká.

"Dostal som dekrét, že ma vymenovali za štátneho odhadcu škôd spôsobených vojnou na východnom Slovensku.“

Vnímal to ako istú formu ospravedlnenia od štátu a veril, že už bude žiť normálne. Oženil sa. Ako vždy hovoril, veľmi dobre, veď spolu s manželkou prežili šesťdesiat rokov.

TV JOJ

Opäť do bane

Už po pár mesiacoch manželstva však museli prekonať veľkú skúšku.

"Svedomito som vykonával svoju prácu. Niektoré nahlásené škody som prehodnotil, niekde som štátu ušetril aj 50% náhrad. Keď videli, že sa dá na mňa spoľahnúť, vymenovali ma za riaditeľa okresnej strojovej a traktorovej stanice okresu Stará Ľubovňa. Už sme si naozaj mysleli, že všetko zlé je za nami, že budeme žiť spokojný život. Ale trvalo to len sedem mesiacov.“

Na dvere im zaklopala Štátna bezpečnosť. Keď povedali, že sa chcú len porozprávať a nech si so sebou vezme veci na tri dni, vedel, že je zle. A z jeho výrazu to pochopila aj manželka. Odmietla ho pustiť samého. Bola taká neústupčivá, že ju eštebáci museli vziať tiež.

"Išli sme do Prešova. Ja do väznice, ženu som presvedčil, nech ide domov a skúsi niečo zistiť. Vôbec som netušil, prečo ma vzali, čo chcú.“

Až vo väzení mu ukázali výmer – musel na dvadsaťštyri mesiacov nastúpiť do tábora nútených prác v Čechách. Využil ale možnosť, že sa mohol prihlásiť na prácu v bani. Po šiestich týždňoch sa to jeho manželke podarilo vybaviť.

"Dostal som sa do Spišskej Novej Vsi, do jedinej bane na Slovensku na sadru.“

Po roku 1989 sa vrátil ku skautingu, aj k dobrovoľnými hasičom, lebo ním bol aj jeho otec.

Anton Felber spoluzakladal Zväz politických väzňov v Poprade a aj Slovenskú asociáciu násilne odvlečených.

Zomrel v júni 2013.   

Ústav pamäti národa

Spomienky Antona Felbera sme zaznamenali v cykle Neumlčaní v roku 2009, vďaka spolupráci s Ústavom pamäti národa.  

Súvisiace články