Vyznamenanie od maršála Montgomeryho

SLOVENSKO / Chcel slúžiť Československu, takže sa neváhal zapojiť do boja za jeho obnovu a slobodu proti nacistom. Za jeho odvahu ho vyznamenal sám maršál Montgomery. Komunistický režim sa mu za jeho službu vlasti odmenil niekoľkoročným väzením.

Anton Petrák sa narodil vo Viedni roku 1912. Jeho rodičia mali český pôvod a po vzniku Československa sa tam rozhodli presťahovať. Od mladosti sa vnímal ako Čechoslovák a sloboda a demokracia boli pre neho, aj jeho rodinu veľmi dôležité. Možno aj preto, aby ju mohol pomôcť brániť, keby bolo treba, si vybral vojenskú kariéru. Absolvoval vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave a slúžil v posádke Bratislava.

Nechcel slúžiť nespravodlivosti

Citlivo vnímal rozpad Československa a nenávisť voči Čechom, ktorých gardisti horlivo vyháňali preč. Každý výkrik „Češi peši do Prahy!“ v ňom prehlboval presvedčenie, že v takejto spoločnosti, ktorá prenasleduje časť svojich spoluobčanov, či už po národnej alebo náboženskej línii, žiť a slúžiť nechce.

Súkromný archív A. Petráka

​

"Spomínam si na prípad, keď sme sedeli v hoteli Grand, prišiel za nami generál Viest a potom kamarát, poručík Záhora. A z okna kaviarne sme videli, ako po ulici pochodujú gardisti. Neboli vtedy ešte všetci v Hlinkovej garde, ale čižmy a čiernu uniformu už mali.“

Odvaha pri Dunkerque

Cez Budapešť, Belehrad a Bejrút sa mu podarilo dostať sa do Francúzska, kde mal na starosti výcvik brancov.

Po kapitulácii Francúzska sa mu podarilo s ďalšími československými vojakmi odísť do Veľkej Británie. Bol pri vzniku československej parašutistickej jednotky. Postupne pôsobil ako inštruktor, cvičiteľ, či tlmočník.

Po vylodení v Normandii velil rote, ktorá obliehala prístav Dunkerque. Bitka o Dunkerque bola jednou z dôležitých bitiek v záverečnej fáze vojny. V tomto prístave sa nachádzalo asi 12-tisíc nemeckých vojakov, ktorých tam spojenecké sily obkľúčili, aby sa nemohli pripojiť k iným nemeckým jednotkám. Nemci, pod velením viceadmirála Fridricha Frisia sa odmietali vzdať, urobili tak až po nemeckej kapitulácii.

Kapitánovi Petrákovi a jeho hliadke sa podarilo zlikvidovať nemeckú zásobovaciu jednotku. Dostal za to aj vyznamenanie priamo od maršála Montgomeryho. "Kapitán Petrák prenikol so svojou hliadkou asi do hĺbky dvoch kilometrov za nepriateľským postavením. Svojou kvalifikovanou veliteľskou schopnosťou a odvážnym rozhodnutím zničil systém nepriateľskej obrany,“ čítal Anton Petrák z odôvodnenia udelenia vyznamenania.

Súkromný archív A. Petráka

​Mučenie na Mírove

Po vojne sa vrátil do vlasti, dokončil štúdiá na vojenskej škole. Chcel opäť slúžiť Československu. Slobodnému a na chvíľu ešte demokratickému. Po komunistickom uchopení moci, vo februári 1948, sa začalo okrem iných aj prenasledovanie vojakov zo západného frontu. Boli nepohodlní, režim sa ich bál. Obával sa, že by títo vycvičení, organizovaní a odhodlaní muži mohli opäť brániť slobodu a demokraciu. Mnohých odsúdil vo vykonštruovaných procesoch. Aj Antona Petráka. Na rozdiel od niekoľko ročných trestov, on dostal len pol roka.

No nenechali ho na pokoji ani potom. Tesne predtým ako ho mali prepustiť, za ním však prišli dvaja muži a oznámili mu, že musí nastúpiť do pracovného tábora. Bez súdu. Dostal sa na neslávne známy Mírov - väzenie, kde skončilo veľa tzv. zápaďákov. Keď videl hrozné podmienky, ktoré tam vládli, čo sa týka stravy, hygieny a zaobchádzania s väzňami, rozhodol sa, že ujde.

Súkromný archív A. Petráka

​

Väzni chodili aj na práce mimo väznice, napríklad okopávať zemiaky. Práve takúto chvíľu Anton Petrák využil. „Rozbehol som sa utekal zo všetkých síl. Rýchlo to zbadali, strely mi svišťali nad hlavou. A počul som ako jeden dozorca kričí na druhého: „Vezmi ho cez pás!“ To sa našťastie nestalo, lebo už za mnou utekal ďalší dozorca. Aj ma dobehol.“

Kruto ho zbili, tzv. dohodou – vojenským opaskom, ktorý sa nosil na páse a krížom cez hruď. Schválne ho bili prackou, aby mu čo najviac ublížili. Chceli vedieť, kto mu s útekom pomáhal, neverili totiž, že sa rozhodol sám a nemal vonku pripraveného komplica. Mesiac sa po tejto bitke nevedel postaviť na nohy.

Nepokúšajte sa o rehabilitáciu

Za pokus o útek ho znova odsúdili. Dokopy strávil vo väzeniach deväť dlhých rokov. Na slobodu sa dostal po prezidentskej amnestii v roku 1960. Takto si ten okamih spomínal aj rokoch: „Nastupovali sme podľa abecedy. No a keď prišla rada na mňa, ja som tiež prišiel a bola to tá bežná otázka, ktorú kládli, prečo som sa dostal do tábora. Predsedovia tej komisie boli dvaja, hovorí: „Vy ste v tábore neoprávnene, do tábora vás dostal generál Reicin, ktorý zámerne v tábore vytváral také podmienky, aby vo vás vyvolal nenávisť voči ľudovodemokratickému štátnemu zriadeniu a mohol vás vo vhodnej chvíli použiť na prevrat, ktorý pripravoval. Reicin je zatknutý, vy budete prepustený, ale upozorňujeme vás, aby ste prepustenie z tábora nezneužívali, aby ste sa nepokúšali o nejakú rehabilitáciu, pretože každá takáto činnosť by mohla byť chápaná ako činnosť protištátna.“ Z rozprávania sme sa dozvedeli, že takúto odpoveď dostávali všetci, ktorí z tábora boli prepustení.“

Anton Petrák bol držiteľom viacerých vojenských vyznamenaní. Veľmi si vážil Rad čestnej légie – Legion d´honoraire, ktorý dostal v roku 2004 od francúzskeho prezidenta. "To bol jeden z najkrajších okamihov môjho neslávneho vojenského života, keď som ho dostal pri šesťdesiatom výročí invázie v Normandii.“

Po roku 1990 bol Anton Petrák povýšený do hodnosti generálmajora.

Zomrel vo februári 2009.

Spomienky Antona Petráka sme odvysielali v cykle Neumlčaní v roku 2010, vďaka spolupráci s Ústavom pamäti národa.