Evidenčné karty povstalcov

SLOVENSKO / Vážny pohľad do fotoaparátu, na krku tabuľka s číslom a vojenský kabát. Takto na fotografiách, ktoré zhotovili nacisti, vyzerajú účastníci Slovenského národného povstania, ktorých zajali v horách. Niekoľko takýchto evidenčných kariet sa nachádza v Slovenskom národnom archíve. Nikto ale netuší, odkiaľ sa tam vzali.

Do Slovenského národného povstania sa zapojilo viac ako 70-tisíc mužov a žien. Asi 60-tisíc bolo príslušníkov armády a zvyšok boli členovia partizánskych jednotiek. Ak nacistické jednotky objavili v lesoch partizánov, často ich zastelili rovno na mieste, prípadne hnali do najbližšej dediny a tam ich popravili na výstrahu ostatným.  

Ak ale zajali vojakov, vzťahovali sa na nich pravidlá o nakladaní s vojnovými zajatcami. A tak ich posielali do vojenských zajateckých táborov – tzv. Stalagov. O niektorých zo zajatých sa v Slovenskom národnom archíve zachovali ich evidenčné karty, ktoré si nacisti robili. 

Všetky vyzerajú rovnako. Je na nich fotografia zajatého vojaka, jeho meno, evidenčné číslo aj odtlačok prsta.

„Toto sú karty zajatcov, ktorí sa zúčastnili Slovenského národného povstania a padli do rúk nemeckej armády,“  vysvetľuje vtedajší riaditeľ SNA, Radoslav Ragač.

Je ich pár desiatok, rozhodne to nie sú karty všetkých odvlečených vojakov. Ich presné číslo aj tak nepoznáme, historici pracujú s odhadom. „Okolo 33-tisíc ich bolo odvlečených,“ hovorí Stanislav Mičev, dlhoročný riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici.

Karty, ktoré sa nachádzajú v národnom archíve pochádzajú z jedného obdobia. „Tie karty sú z októbra, novembra, vlastne keď to povstanie končilo a boli zajaté tisíce slovenských vojakov nemeckou armádou,“ hovorí Ragač.

Karty sú precízne spracované a vyplnené. Dozviete sa z nich hodnosť a zaradenie vojaka, jeho profesiu pred vojnou, ale aj kontaktné údaje na rodičov, či manželku. Na zadnej strane kartotečného lístka sú zasa záznamy o tom, kde bol zajatec sústredený na Slovensku, kam a kedy bol odtransportovaný ďalej.

„Napríklad sa tam píše, že z Ružomberka bol odtransportovaný 6. novembra 1944 do Nemecka,“ číta desaťročia starý zápis Ragač.

Na väčšine týchto kariet je ako posledné miesto umiestnenia zajatca uvedený Stalag 344. „To je označenie pre zajatecké tábory nemecké. Oni boli v podstate po celom území Rakúska, Nemecka a čiastočne Poľska,“ vysvetľuje Mičev.

Muži tam museli vykonávať rôzne fyzicky namáhavé práce. „Boli nasadzovaní na nejaké poľnohospodárske práce, do priemyslu, na odpratávanie sutiny, rôznych trosiek po bombardovaní a tak podobne,“ dopĺňa Ragač.

Okrem kariet sa v archíve zachovali aj písomnosti, ktoré dokazujú, že po nich ich rodiny pátrali prostredníctvom Červeného kríža. Na obecnom úrade spísali mená a informácie o všetkých nezvestných mužoch a žiadali zistiť informáciu, kde ich synovia, bratia, či manželia sú. A či vôbec ešte žijú. Či sa ale slovenskej pobočke Červeného kríža o týchto konkrétnych mužoch podarilo niečo zistiť, nevieme, odpoveď na žiadosť chýba.

TV JOJ - Slovenský národný archív

​Rovnako ako nevieme, koľko mužov sa zo zajatia vrátilo. „Nie, vôbec takéto štatistiky nie sú,“ potvrdzuje Stanislav Mičev.

A nevie sa ani to, ako sa vlastne tieto zajatecké karty dostali z nacistického Nemecka do nášho archívu. Nemci ich totiž vyrábali pre vlastnú potrebu a posielali ich spolu s väzňami do evidencie jednotlivých zajateckých táborov. Jednu hypotézu v archíve majú. „Možno to doniesol niekto z nich, keď ich oslobodili v tom lágri,“ myslí si Radoslav Ragač. Mohlo by to vysvetľovať, prečo je ich iba pár a väčšina pochádza z jedného zajateckého tábora.

Reportáž o evidenčných kartách povstalcov sme vysielali v septembri 2013.