NEUMLČANÍ: Fazuľa mu zachránila život. Hrdinu z Dukly potom vyhodili z armády. Príbeh Alojza Cabadaja

SLOVENSKO / Keď Alojz Cabadaj na východnom fronte dobrovoľne prebehol k Sovietom, riskoval vlastný život. Prežil Duklu, Slovenské národné povstanie aj hlad v horách. Po vojne chcel zostať vojakom. Namiesto uznania ho však čakala krutá rana – komunistický režim ho z armády prepustil. Prečítajte a vypočujte si ďalší príbeh zo Série Neumlčaní - príbehy pre nasledovania a odporu

Na východnom fronte

Keď Alojz Cabadaj prvýkrát uvidel, čo sa deje na okupovaných územiach Sovietskeho zväzu, pochopil, že vojna, do ktorej ho poslali, nie je jeho vojnou.

Svadobná fotografia Alojza Cabadaja

archív Pavla Vitka

​Slúžil v armáde Slovenského štátu a podobne ako tisíce ďalších Slovákov sa ocitol na východnom fronte po boku nacistického Nemecka. To, čo tam videl, však v ňom zanechalo hlbokú stopu. Spomínal na teror voči civilnému obyvateľstvu, na ponižovanie miestnych ľudí a na biedu, ktorá zostávala za frontovou líniou. Práve tam sa rozhodol, že ďalej bojovať na strane Nemcov nebude.

Nepatril medzi vojakov, ktorých zajali Sovieti. Rozhodol sa sám. Dobrovoľne prebehol na druhú stranu, hoci vedel, že ak ho odhalia, čaká ho smrť.

Po rokoch si stále pamätal na obyčajných ľudí, ktorých počas vojny stretol. Na starcov, ženy a deti, ktorí často nemali čo jesť. Rozprával príbeh o dedinčanoch, ktorí napriek vlastnému hladu vložili zosnulému do truhly kus chleba. Bol to starý zvyk a zároveň prejav úcty k človeku, ktorý odchádzal na poslednú cestu.

Príslušníci 2. československej paradesantnej brigády

archív Pavla Vitka

​Po prebehnutí sa dostal k 2. československej paradesantnej brigáde. Absolvoval výcvik a neskôr bojoval na Dukle aj v Slovenskom národnom povstaní. Patril k mužom, ktorí prešli najťažšími bojmi jesene 1944.

Zo všetkých vojnových spomienok si však najradšej pripomínal jednu neobyčajnú.

Záchrana života

Na prelome rokov 1944 a 1945 sa jeho jednotka ukrývala v horách. Bola krutá zima. Nemci po nich pátrali so psami a zásoby sa míňali. Vojakom zostalo len niekoľko hrstí fazule. Práve tá im pomohla prežiť najťažšie dni. Kým mnohí ľudia by po podobnej skúsenosti nechceli o takom jedle už nikdy počuť, Cabadaj to mal opačne. Tvrdil, že fazuľa mu zachránila život, a preto ju mal potom celý život najradšej.

Keď vojna skončila, veril, že zostane vojakom

Nebola to len práca. Bola to služba, ktorú si vybral dobrovoľne. Chcel zostať v armáde a pomáhať budovať krajinu, za ktorú bojoval.

Lenže prišiel rok 1948. Nový režim začal armádu čistiť od ľudí, ktorí mali vlastný názor, prirodzenú autoritu alebo príliš silný životopis. Medzi nimi bol aj Alojz Cabadaj. V roku 1950 ho z armády prepustili.

Nikdy sa s tým úplne nezmieril.

Pištoľ odovzdal ako prvú

Svojím typickým záhoráckym humorom a priamočiarosťou hovorieval, že tí, ktorí sa po vojne dostali k moci, sa potrebovali zbaviť odvážnych ľudí. Takých, ktorí si nenechali rozkazovať bez rozmýšľania.

Keď sa dozvedel, že musí odísť, vraj najprv utekal odovzdať služobnú pištoľ.

„Lebo by som bol postrieľal všetkých, čo mi to spôsobili,“ spomínal po rokoch. Nebola to vyhrážka. Bola to veta človeka, ktorému zobrali povolanie, pre ktoré bol ochotný riskovať život.

Nasledujúce desaťročia sa živil rôznymi civilnými profesiami. Vojakom už byť nesmel. Sen, ktorý si niesol z frontu, sa rozplynul rozhodnutím úradníkov a straníckych funkcionárov.

Zadosťučinenia sa dočkal až po páde komunistického režimu

V roku 1991 bol rehabilitovaný a povýšený na podplukovníka. Neskôr získal hodnosť plukovníka. Bolo to uznanie, ktoré prišlo po desaťročiach čakania.

Alojz Cabadaj

archív Pavla Vitka

​Ani to však nedokázalo vrátiť roky, ktoré mohol stráviť v uniforme.

Pre Pavla Vitka zostal Alojz Cabadaj predovšetkým človekom, ktorý sa v rozhodujúcej chvíli riadil vlastným svedomím. Mužom, ktorý najprv riskoval život v boji proti nacizmu a potom zaplatil za svoju povahu aj v mieri.

Možno práve preto si ho ľudia pamätali. Nie ako plukovníka, ktorým sa stal na sklonku života, ale ako vojaka, ktorý nikdy neprestal veriť, že služba vlasti má zmysel.