NEUMLČANÍ: SNP očami 21-ročného rozhlasáka s fotoaparátom

Do Povstania sa prihlásil ako dobrovoľník medzi prvými. Po krátkom, iba päťdňovom výcviku ho poslali do Vysokých Tatier, kde mal s ďalšími vojakmi brániť takzvanú Cestu slobody pred postupujúcimi nemeckými jednotkami.

Ján Lukášik v auguste 1944

Archív M. Lukášika

​Povstalecké jednotky sa však postupne dostávali do čoraz zložitejšej situácie a Lukášik sa napokon vrátil do Liptovského Mikuláša. Ani tam však nebol v bezpečí – niekto naňho začal kričať, že je partizán. Pre jeho rodinu to bolo varovanie, že musí okamžite zmiznúť.

Prebrodil Váh a spolu s kamarátom sa pešo vydal smerom k Banskej Bystrici. Tam sa jeho úloha zmenila. Začal pracovať pre Spravodajskú agentúru Slovenska a spolupracoval so Slobodným slovenským vysielačom, ktorý sa stal jedným z dôležitých nástrojov Povstania.

Ján Lukášik však nebol iba vojakom či rozhlasákom. Mal so sebou fotoaparát a začal fotografovať. Vznikla tak rozsiahla séria záberov, ktorá zachytáva nielen povstaleckých vojakov a partizánov, ale aj civilistov, každodenný život v horách, ústup a neskôr aj prechod cez front.

Ústup do hôr po potlačení SNP, október 1944

Autor foto

​Keď sa 25. októbra 1944 k Banskej Bystrici približovali nemecké jednotky, pracovníci rozhlasu dostali príkaz na evakuáciu. O deň neskôr, 26. októbra, spolu s ďalšími pracovníkmi Slobodného slovenského vysielača a strážnou jednotkou 1. československej armády opustili mesto.

Ich cesta viedla do Starohorskej doliny a ďalej do hôr. Práve z tohto obdobia pochádzajú niektoré z fotografií, ktoré dnes prinášajú mimoriadne bezprostredný pohľad na ľudí v Povstaní.

V horách sa pracovníci vysielača postupne začlenili do partizánskej skupiny Mstitelia, ktorej velil major Morozov. V bunkri Mor ho vznikol cyklostylovaný časopis rovnakého názvu. V noci počúvali správy z Londýna a Moskvy, prekladali ich, pripravovali texty, písali ich na stroji a rozmnožovali. Ráno prichádzali partizáni z ďalších skupín a odnášali si vytlačené správy.

Stavba tábora v horách nad Špaňou Dolinou, november 1944

Autor foto

​Aj v týchto podmienkach Ján Lukášik fotografoval. Zachytil tváre ľudí, ktorí sa ukrývali v horách, ich každodenný život aj chvíle oddychu medzi bojmi.

V marci 1945 sa situácia v horách definitívne vyhrotila. Partizáni stáli pred rozhodnutím, či budú ďalej bojovať, alebo ustúpia. Nakoniec nasledoval niekoľkodňový pochod cez hory smerom na oslobodené územie.

Cez Chabenec vtedy neprechádzali iba vojaci a partizáni, ale aj množstvo civilistov. Počas víchrice tam zahynulo približne tridsať ľudí. Aj túto dramatickú etapu prechodu cez front Ján Lukášik fotograficky zdokumentoval.

Prechod cez Chabenec v marci 1945

Autor foto

​Po vojne pokračoval v štúdiu a jeho život sa postupne vydal úplne iným smerom. Venoval sa kultúre a osvetovej práci a neskôr sa stal riaditeľom divadla v Žiline. Práve tu sa jeho povstalecký príbeh symbolicky spojil s ďalšou časťou jeho života.

Už počas SNP totiž fotografoval Frontové divadlo a jeho predstaviteľov vrátane Andreja Bagara. Mladý muž, ktorý v horách zachytával divadlo pre vojakov a partizánov, sa o dve desaťročia neskôr stal riaditeľom divadelnej scény.

Po otcovi zostali stovky fotografií – podľa odhadov približne 350 až 500. V 50. rokoch ich Ján Lukášik odovzdal do Múzea SNP, no jeho meno sa pri fotografiách postupne vytratilo. Snímky pritom ďalej žili vlastným životom a objavovali sa v časopisoch, publikáciách aj na internete.

Život v horách v zime 1944/45

Autor foto

​Až jeho syn začal po rokoch pátrať po ich pôvode. Zistil, že mnohé známe zábery, ktoré poznal z historických materiálov, vytvoril práve jeho otec.

Syn, ktorý svojho otca poznal predovšetkým ako rodiča, začal až po desaťročiach objavovať mladého muža, ktorý prešiel Povstaním, pracoval v rozhlase, vydával časopis v partizánskom bunkri, fotografoval ľudí okolo seba a niekoľkokrát sa ocitol v bezprostrednom ohrození života.

Ján Lukášik na stráži pri tábore v decembri 1944

Archív M. Lukášika

​Samotný Ján Lukášik pritom o svojich vojnových zážitkoch doma veľa nehovoril. A jeho syn dnes priznáva, že ako deti sa o otcove vojnové skúsenosti príliš nezaujímali. O to viac otázok zostalo nezodpovedaných.

Dnes jeho fotografie umožňujú pozrieť sa na SNP nielen cez mapy bojov a mená veliteľov, ale cez konkrétne tváre a každodennosť ľudí, ktorí ho prežívali. Ukazujú ústup do hôr, život v partizánskych táboroch, civilistov na ceste aj chvíle, keď sa uprostred vojny objavilo divadlo.

A možno práve preto majú fotografie Jána Lukášika takú silu. Nezachytávajú iba dejiny. Zachytávajú ľudí, ktorí ich vtedy žili.