NEUMLČANÍ: Mal jediný odznak. Stačil na to, aby veteráni vedeli, kto pred nimi stojí. Príbeh Albína Makovníka

Na saku mal jediný odznak. Neboli tam rady medailí ani lesklé vyznamenania. Pre väčšinu návštevníkov osláv SNP neznamenal nič. Veteráni však okamžite vedeli, koho majú pred sebou. Bol to odznak 2. československej paradesantnej brigády – elitnej jednotky, do ktorej sa nedostal hocikto. Tí, ktorí poznali jej históriu, vedeli, že pred nimi stojí muž, ktorý prešiel Duklou aj Slovenským národným povstaním.

Albín Makovník

archív Pavla Vitka

Práve tento nenápadný odznak upútal pozornosť publicistu Pavla Vitka. Medzi desiatkami veteránov si všimol muža, ktorý sa nesnažil pútať pozornosť. Intuícia mu však našepkávala, že za týmto skromným výzorom sa skrýva výnimočný príbeh. Nemýlil sa.

Makovníkov osud sa začal na východnom fronte. Rovnako ako mnohí ďalší vojaci armády Slovenského štátu postupne pochopil, čo sa na okupovaných územiach odohráva. Rozhodol sa preto pre jeden z najriskantnejších krokov, aké mohol vojak počas vojny urobiť – prebehnúť na druhú stranu. Ak by ho odhalili, čakal by ho najvyšší trest.

Keď sa dostal k formujúcej sa 2. československej paradesantnej brigáde, lietadlo vraj dovtedy ani poriadne nevidel.

Albín Makovník v mladosti

archív Pavla Vitka

​„Pre mňa to bolo absolútne čudo,“ spomínal neskôr. Napriek tomu absolvoval náročný výcvik výsadkára. Za sebou mal dva nočné a desať denných zoskokov, keď ho zaradili medzi mužov, ktorí mali patriť k elite československého vojska v Sovietskom zväze.

Neskôr bojoval na Dukle. Práve tam sa príslušníci brigády ocitli v jedných z najťažších bojov, aké československí vojaci počas druhej svetovej vojny zažili. Po Dukle nasledovalo Slovenské národné povstanie, kde slúžil pri štvrtej guľometnej rote. Postupne bol povýšený na čatára a patril medzi mužov, ktorí prešli najťažšími mesiacmi bojov na jeseň 1944.

Mnohí veteráni považovali vojnu za najťažšiu skúšku svojho života.

Albín Makovník prešiel výsadkárskym výcvikom

archív Pavla Vitka

​Pre Albína Makovníka však tá najväčšia prišla až o viac než dvadsať rokov neskôr.

V auguste 1968.

Keď vojská Varšavskej zmluvy obsadili Československo, mnohí ľudia po prvotnom šoku ustúpili do úzadia. Báli sa o zamestnanie, o rodiny, o budúcnosť svojich detí. Začínala sa normalizácia a režim dával jasne najavo, čo sa od občanov očakáva.

Albín Makovník sa odmietol prispôsobiť.

Verejne hovoril, že to bola okupácia. Nepoužíval frázu o „bratskej pomoci“, ktorú vnucovala komunistická propaganda. Nepodpisoval vyhlásenia, neodvolával svoje názory a neustúpil ani vtedy, keď už väčšina ľudí radšej mlčala.

Zaplatil za to.

Po nástupe normalizácie ho prestali pozývať na oficiálne oslavy, výročia a stretnutia veteránov. Nedostával ocenenia, neobjavoval sa na tribúnach počas štátnych slávností. Režim ho jednoducho odsunul bokom. Nie preto, že by nebol hrdinom, ale preto, že odmietol prispôsobiť pravdu politickým požiadavkám.

Pracoval ako údržbár a dobre vedel, že mu už veľa vziať nemôžu. Najmä nie presvedčenie, za ktoré kedysi riskoval život na bojisku. Keď sa ho ľudia snažili presvedčiť, aby svoje výroky odvolal, odmietol. Pripomínal, že bojoval na Dukle aj v Povstaní práve preto, aby si jeho krajina mohla sama rozhodovať o svojom osude.

​Pre Pavla Vitka bol hrdinom nielen preto, čo dokázal počas vojny.

Bol hrdinom aj preto, že dokázal povedať „nie“ v čase, keď sa väčšina bála. Že sa postavil proti okupácii krajiny, za ktorú kedysi bojoval. A že svoje slová nikdy nevzal späť.

Príbeh Albína Makovníka pripomína, že odvaha nemá vždy podobu boja so zbraňou v ruke. Niekedy znamená postaviť sa proti väčšine. Povedať pravdu v čase, keď sa za ňu platí. A vydržať pri nej, aj keď za to človek nezíska medaily ani potlesk.

Práve preto patrí medzi mužov, na ktorých by sa nemalo zabudnúť.