NEUMLČANÍ: Utiekol od armády Slovenského štátu. Augustín Hasidlo sa pridal k partizánom

BORČICE / Vojenský publicista Pavol Vitko strávil desaťročia zbieraním príbehov ľudí, ktorých životy poznačila vojna. Neštudoval ich iba v archívoch. Mnohých poznal osobne. Navštevoval ich doma, počúval ich spomienky a zapisoval osudy, ktoré by inak zanikli. Jedným z nich bol aj Augustín Hasidlo z Borčíc pri Nemšovej.

Keď sa Vitko zastavil u veterána na Považí, vždy vedel, že ho čaká dlhý rozhovor. Hasidlo totiž patril k ľuďom, ktorí na vojnu nikdy nezabudli. Ani na to, prečo sa rozhodol vzoprieť režimu Slovenského štátu.

„Nebol žiadny fanúšik Slovenského štátu. Jeho vlasťou bolo Československo a nechcel bojovať proti Rusom, Slovanom vo farbách Slovenského štátu spolu s Nemcami. To mu bolo protivné,“ spomínal Pavol Vitko.

Takmer skončil vo väzení

Pred vojnou pracoval Hasidlo na Morave ako paholok na veľkostatku. Keď dostal povolávací rozkaz, snažil sa mu vyhnúť.

„Dostal povolávací rozkaz, aj sa skrýval. Takmer sa nevyhol väzeniu, pretože jednoducho nechcel bojovať,“ rozprával Vitko.

Napokon však musel narukovať. V roku 1943 ho poslali na východný front k Zaisťovacej divízii slovenskej armády. Už tam sa definitívne utvrdil v tom, že nechce zostať na strane, ktorú považoval za nesprávnu.

Augustín Hasidlo pár rokov po 2. svetovej vojne

archív Pavla Vitka

​Podľa Vitka mu prekážalo správanie niektorých dôstojníkov aj pomery, ktoré na okupovanom území videl.

„Viackrát mi hovoril, ako si naši dôstojníci vyhadzovali z kopýtka, ako tam bol tábor nútených prác, kde pracovali mladé Poľky. Bolo mu to protivné,“ spomínal publicista.

Útek k partizánom

Príležitosť prišla v Bielorusku.

„Keď mohol, hneď sa rozhodol pre útek k bieloruským partizánom,“ povedal Vitko.

Útek bol riskantný. 

„Na nejakom voze ho zakryli senom. Ten kôň sa nesmel splašiť, lebo cítil niekoho cudzieho,“ opisoval Vitko.

Hasidlo sa však dostal do bezpečia. Pridal sa k partizánom a začal bojovať proti nacistom. Neskôr sa dostal do 1. československého armádneho zboru.

Vojenský historický ústav

​Dukla a boj o život

S československými jednotkami sa zúčastnil Karpatsko-duklianskej operácie, jednej z najťažších vojenských operácií, ktoré sa odohrali na území dnešného Slovenska.

Počas prieskumnej akcie sa jeho jednotka dostala do pasce.

Nebolo to prvýkrát, čo utrpel zranenie. To prvé považoval takmer za bezvýznamné.

„Iba som dal ruku pod košeľu. Bola celá krvavá, ale to ma iba škrablo,“ zvykol hovorievať.

Druhý zásah bol oveľa vážnejší. Črepina mu odtrhla časť pravej ruky.

„Ja by som vykrvácal, ale ešte skôr by som sa utopil, pretože som padol dole hlavou do potoka,“ spomínal Hasidlo.

V tej chvíli rozhodovalo o živote a smrti niekoľko sekúnd.

Augustín Hasidlo prišiel v bojoch na Dukle a časť ruky

archív Pavla Vitka

​

Kamaráti ho nenechali zomrieť

Nemci postupovali za ustupujúcou jednotkou. Každé zastavenie mohlo byť osudné. Hasidlovi spolubojovníci sa však nerozhodli zachrániť iba seba.

„Boli to kamaráti. Košeľou mu stiahli ruku, aby nevykrvácal, a pod ostreľovaním sa im ho podarilo dostať do bezpečia,“ spomínal Vitko.

Vojenský historický ústav

​Nasledovala liečba v Poľsku a amputácia ruky od zápästia. Ani po tom všetkom však Hasidlo nestratil zmysel pre humor.

„Viete, ja by som ju mal ešte o centimeter dlhšiu. Len sme si v nemocnici vypili, potkol som sa a museli mi z nej ešte kúsok odrezať,“ žartoval na vlastný účet.

Podľa Vitka práve schopnosť robiť si srandu aj z vlastného nešťastia patrila k jeho najvýraznejším vlastnostiam.

„Sám zo seba si vedel robiť srandu. Možno aj preto sa dožil takého dlhého veku,“ povedal.

​

Muž, ktorý nezmenil názor

Aj po desaťročiach zostal Hasidlo verný hodnotám, za ktoré bojoval. V Borčiciach ho poznali ako energického veterána, ktorý nedal dopustiť na generála Ludvíka Svobodu.

„Bol to veľmi fajn chlapík. Ešte po deväťdesiatke jazdil na bicykli,“ spomínal Pavol Vitko.

Vojenský historický ústav

​Príbeh Augustína Hasidla nie je len príbehom vojnového veterána. Je príbehom človeka, ktorý odmietol bojovať za režim, s ktorým sa nestotožňoval, riskoval život pri úteku k partizánom a neskôr pri Dukle takmer prišiel o život.

Prežil len vďaka odvahe a solidarite spolubojovníkov, ktorí ho pod nepriateľskou paľbou odmietli nechať napospas smrti. Aj preto patrí medzi tých, ktorých príbehy by nemali zostať umlčané.