Fotografiu od neho chcel mať každý, kto si nemohol dovoliť výtvarný portrét

BRATISLAVA / Vzácne kolorované fotografické portréty staré 170 rokov, ale aj príbeh muža, ktorý sa narodil a vyrastal v Rakúsko-Uhorskej monarchii a po vzniku Československej republiky musel úradom dokazovať, že bude dobrým a verným občanom novovzniknutej Československej republiky, až po fotografie Milana Lasicu na Bratislavskej lýre, výstavby nových sídlisk, či návštevy Fidela Castra. Výstava z názvom Ľudia a mesto v Múzeu mesta Bratislavy ponúka blízky pohľad na mesto aj ľudí, ktorí v ňom žili, či už boli známi alebo neznámi.

"Zvolili sme dva také pohľady a to na architektonickú, urbanistickú architektúru mesta a do toho sme zasadili každodenný život obyvateľov mesta," objasňuje Elena Kurincová, kurátorka novších dejín Múzea mesta Bratislavy. 

Známym obyvateľom Prešporka bol kedysi mestský fotograf Eduard Nepomuk Kozič.

" V druhej polke 19. storočia mestský fotograf Kozič experimentoval s tzv. kolorovanou fotografiou. Čiernobiela fotografia sa kolorovala, prekladala sa rôznymi chemickými prvkami, napríklad živicou."

Medzi mestskou elitou bol o jeho portréty veľký záujem – boli totiž lacnejšie ako výtvarné portréty a zachytávali vernú podobu portrétovaného.

"Predstavuje to špičkovú úroveň vo vývoji fotografie v stredoeurópskom priestore, podobne experimentovali  v Čechách Alexander Siet a v Maďarsku Ferencz Béreš," dopĺňa Elena Kurincová. 

Na výstave nájdete množstvo vysvedčení, osvedčení, indexov, rodných, sobášnych, či výučných listov. Všetko to, čo bolo súčasťou života trojjazyčného mesta a postupne sa stalo históriou.

"Predstavujeme ich vzdelanie, profesiu, sociálny status."

A troch Bratislavčanom môžeme spoznať detailnejšie. Ich osudy sú typické pre celé vrstvy, ktoré v meste žili.

"Je tu príbeh Antona Kamerhofera, to je príbeh, ktorý sa týka hľadania identity obyvateľa mesta," hovorí Linda Mendelová, vedúca programového oddelenia Múzea mesta Bratislavy. 

Muž s nemeckým menom, maďarskou národnosťou, ktorý sa narodil a vyrastal v monarchii sa zrazu ocitne v novovznikajúcej Československej republike. A musí dokladovať, že bude dobrým Čechoslovákom. Sledujete jeho boj s úradmi – žiadosti, čakanie, odvolávanie sa proti rozhodnutiam.

"Sú to príbehy skutočných ľudí. Tie dokumenty, ktoré sú tam použité sú autentické."

Druhým príbehom je príbeh Mimi Redlich. Je príbeh dospievania židovského dievčaťa v medzivojnovom období.

"Príbeh je vyskladaný z fotografií, z albumu, ktorý máme uložený v našich zbierkach."

Tretím príbehom je príbeh Lenky, ktoré vyrastá v ére socializmu. Jej fotoalbum ukazuje dvojtvárrnosť, ktorou žila väčšina obyvateľov – povinné prvomájové sprievody a fotky s mávadlami sa striedajú s utajovanými rodinnými oslavami a míľnikmi, ktorých sa ľudia nechceli vzdať, ale nesmeli o nich hovoriť verejne.

"Je tam ten kontrast medzi tým súkromným životom, napríklad prvé prijímanie, a ten verejný život, napríklad májové oslavy," vysvetľuje Linda Mendelová. 

​Na viacerých miestach si divák všimne akési kukátka – výrezy, ktoré dávajú tušiť, že za nimi niečo môže byť. Fotoaparát, gramofón, ale aj rádio, mixér, či obuv typická pre 70.te roky. Je to akoby odkaz na to, že celá výstava je nazretím do súkromia konkrétnych ľudí a zároveň to diváka vyzýva, aby bol odvážny, pristúpil bližšie a pozrel sa, čo sa skrýva za paravánom.

Výstavu symbolicky uzatvára stena zložená z desiatok fotografií. Vyberala ich kurátorka Petra Hanáková.

"Zvolila podoby životného štýlu od 50.-tych rokov do 90.-tych – spôsob osláv, hry deti vo verejnom priestore, stavba sídlisk, návštevy, kultúrne podujatia, máme fotografie z Lýry, ale aj fotografie z udalosti, ktoré sa odohrali v roku 1968," dopĺňa Elena Kurincová. 

Príďte sa pozrieť, či na niektorej nenájdete seba, či svojich blízkych. Výstava je otvorená do 9. júla 2023 v Apponyiho paláci v Bratislave.