Vysielač Gliwice - miesto, kde začala 2. svetová vojna

GLIWICE, POĽSKO / Rádiový vysielač Gliwice. Miesto spojené so začiatkom 2. svetovej vojny. Práve prepadnutie tohto vysielača, ktorý sa v 1939 roku nachádzal v nemeckej časti Horného Sliezka, sa stalo zámienkou pre vyvolanie vojny. Nemci naplánovali prepad svojho vlastného vysielača tak, aby to vyzeralo, že ho prepadli Poliaci. A aj keď sa zvyčajne uvádza, že pri prepade boli zavraždení viacerí ľudia – väzni z koncentračných táborov oblečení do poľských uniforiem, nie je to pravda. V Gliwiciach zastrelili jedného muža. Volal sa Franz Honiok a považuje sa za prvú obeť druhej svetovej vojny.

Vysielač Gliwice

Prvý vysielač v Gliwiciach postavili v roku 1925. Stál však na inom mieste – vtedajšej Rádiovej ulici. Horné Sliezko bolo po prvej svetovej vojne rozdelené medzi Nemecko a Poľsko, územné nároky si robilo aj Československo. Rádio bolo v tom obdobím dôležitým prostriedkom nielen na šírenie informácií a kultúry, ale najmä propagandy.

Vstupná brána do areálu vysielača v Gliwiciach

Archív VHT

​„Nemecko chcelo jednak poskytnúť tým ľudom možnosť kontaktu s nemeckou kultúrou a nemčinou, ako aj politicky a propagandisticky ich ovplyvňovať. Rádio bolo na tento účel ideálne. Bola to technická inovácia, a pritom tak všeobecné médium, ako je dnes televízia a internet,“ hovorí Zbigniew Golasz z Múzea Gliwice.

Poliaci však nechceli, aby sa táto propaganda dostávala k nemeckej menšine žijúcej u nich a tak za dva roky postavili v Katoviciach 8x silnejší vysielač. Na to Nemci zareagovali a postavili tento. Bolo to v roku 1935. O 4 roky neskôr zohral dôležitú úlohu.

„Bola to operácia typu false flag. Nemci pozdĺž poľsko-nemeckej hranice pripravili viacero provokácií, z ktorých najznámejšia bola práve tá uskutočnená v Gliwiciach - 31. augusta v roku 1939.“

Prepad vysielača ako zámienka na vojnu 

Ako to celé prebiehalo a prečo to vôbec nacisti potrebovali urobiť takto?

„V roku 1939 Poľsko malo spojencov. Francúzsko a Spojené Kráľovstvo sa zaviazali, že poskytnú Poľsku vojenskú pomoc v prípade vojny s Nemeckom. Táto dohoda by však nadobudla platnosť iba po útoku Nemecka na Poľsko. V prípade zistenia, že Poliaci začali vojnu, dohoda by nebola právoplatná,“ objasňuje Golasz.

Okienko do pivnice, kde provokatéri držali pracovníkov rádiostanice

Archív VHT

​Prepadu sa malo zúčastniť sedem starostlivo vybraných agentov tajných služieb.

„Bolo medzi nimi niekoľko poľsky hovoriacich osôb, jeden z nich bol rádiový inžinier. Veliteľom akcie bol Alfred Naujocks, ktorý sa už zúčastnil na podobných podujatiach v Československu pred anexiou tejto krajiny.“

 Heslo: "Babička umrela."

Samotný prepad vysielača sa niekoľkokrát posúval. Hitler vyčkával. Provokatéri museli čakať na heslo.

„Heslo znelo “babička zomrela”. Čakali dva týždne, lebo si Hitler nebol istý, či môže s touto vojnou začať. Nevedel, ako bude reagovať Sovietsky zväz. Po 23. auguste, po podpísaní Paktu Ribbentrop – Molotov, Hitler už vedel, že mu Stalin nebude prekážať a bude jeho spojencom.“

 Akcia mala za cieľ obsadiť vysielač a odvysielať z neho správu v poľštine, ktorú by zachytili aj vo Francúzsku a Veľkej Británii.

Veža vysielača v Gliwiciach

Archív VHT

​„Mali sa prezliecť za Poliakov, teda nie do poľských vojenských uniforiem, ale za poľských povstalcov.  Mali sem prísť, aby prevzali kontrolu nad miestom a odvysielali správu v poľštine: „Haló, tu je vysielač v Gliwiciach, vysielač a mesto sú v poľských rukách“,“ opisuje Golasz.

Do budovy sa komando dostalo okolo ôsmej hodiny večer, 31. augusta 1939.

„Toto sú dvere, cez ktoré sa v auguste 1939 provokatéri dostali dnu. Následne vošli do strojovne.“

Vošli cez strojovňu dovnútra do hlavnej vysielača a zbraňami ohrozovali rádiových technikov. Zviazali ich a odviedli do suterénu.

„Rádiotechnici boli presvedčení, že sú to naozaj Poliaci. Všetko vyzeralo veľmi vierohodne.“

Chyba v pláne

Začali hľadať v budove štúdio, aby odvysielali dohodnutú správu. A vtedy narazili na nečakaný problém. Nikomu nenapadlo, že štúdio nie je tam, kde je vysielač.

„Vypočuli zamestnancov a ukázalo sa, že štúdia tu niet. Bola to iba technická budova, zatiaľ čo sa štúdio nachádzalo v starej budove vysielača štyri kilometre ďalej.“

Hlavná budova vysielača v Gliwiciach

Archív VHT

​To, že by sa im tam podarilo dostať, vyhodnotili ako príliš riskantné. A tak sa snažili nájsť východisko.

„Našli malý mikrofón, tzv. búrkový mikrofón, ktorý sa používal na varovanie obyvateľov pred zlými poveternostnými podmienkami, aby nevychádzali von. Alebo na informovanie o technických prácach, ktoré sa vykonávali v areáli vysielača. Rozhodli sa použiť tento mikrofón, zapojili ho do jedného z panelov vo vysielacej miestnosti a začali vysielať správu „Haló, tu Gliwice, vysielač je v poľských rukách“.“

Správu nebolo nikde v meste a už vôbec nie v zahraničí počuť. Napriek tomu však na seba upozornili.

„Robili pritom veľký hluk, spievali poľské vlastenecké piesne, poľskú hymnu, strieľali do vzduchu a správu opakovali aj v nemčine. Boli natoľko hluční, že jeden z robotníkov, ktorý býval v neďalekej zamestnaneckej bytovke, znepokojený hlukom išiel skontrolovať, čo sa deje. Spozoroval útočníkov, tí si ho tiež všimli a pokúsili sa ho zastaviť. On sa však vymanil, utiekol do bytu a odtiaľ zavolal políciu.“

Prvá obeť vojny

Ešte predtým ako provokatéri odišli, vykonali najbrutálnejšiu časť naplánovanej akcie. Zastrelili človeka, ktorého so sebou násilím priviedli.

„Bol ním Franz Honiok, Poliak žijúci neďaleko Gliwíc. Bol poľským aktivistom, národným dejateľom, účastníkom povstaní proti Nemecku a neskôr členom spolku Poliakov v Nemecku. Gestapo hľadalo niekoho s takým životopisom, ako mal on, aby bola táto akcia dôveryhodná. Keby sa novinári z Francúzska alebo Spojeného Kráľovstva prišli opýtať, čo sa tu stalo, mali už pripravený hotový príbeh. Na rozhlasovú stanicu zaútočili Poliaci, potom prišli naši chlapci, teda policajti, ktorí budovu dobyli späť, a na otázku, či o tom existuje nejaký dôkaz, mohli odpovedať telom jedného z útočníkov, Franza Honioka.“ 

Fotografia Franza Honioka, ktorý je považovaný za prvú obeť druhej svetovej vojny

Archív VHT

​Veliteľ akcie, Alfred Naujocks dostal do hotela, kam sa po akcii vrátili, telefonát z Berlína s otázkou, čo sa stalo v Gliwiciach, pretože správu nebolo počuť. Opísal priebeh akcie a bolo rozhodnuté, že dezinformácia o útoku Poliakov na Gliwice bude odvysielaná. O desiatej hodine večer 31. augusta 1939 Rozhlas Berlín oznámil, že Poliaci zaútočili na Gliwice.

„1. septembra o 4:45 nemecká armáda prekročila poľské hranice. Tie sú 8 kilometrov odtiaľto. A tak máme vojnu. Hitler vo svojom prejave k nemeckému národu hovorí, že ríšske územie napadli Poliaci. Nemci sa nenechajú ponižovať a na silu treba odpovedať silou, preto sa proti Poľsku uskutoční vojenská operácia, ktorá ho má priviesť k poriadku.“

Informačná tabuľa s informáciami o Franzovi Honiokovi

Archív VHT

​Železo, či drevo?

Pristavme sa teraz pri samotnom vysielači. Aj keď sa na prvý pohľad veža vysielača javí ako železná, nie je to tak.

Veža je postavená z dreva, presnejšie zo sibírskeho smrekovca. Je to drevo veľmi odolné voči poveternostným vplyvom. Vysoká je 112 metrov. V súčasnosti je to najvyššia drevená stavba v Európe.

Prečo sa stavitelia rozhodli pre drevo miesto železa?

„Bola vyrobená z dreva z jednoduchej príčiny - kvôli fyzikálnym zákonom. Keby bola z ocele a vo vnútri by bola umiestnená anténa, rádiové vlny by sa nemohli šíriť. Mali by sme dočinenia s Faradayovou klietkou, takže pri oceľových konštrukciách, ako to bolo v prípade prvého gliwického vysielača na Rádiovej ulici, bolo potrebné postaviť dve veže.“

Vysielač v Gliwiciach je dnes unikátnou technologickou pamiatkou.

„Všetko vybavenie, ktoré tu máme, je pôvodné a pochádza z obdobia, keď bol objekt postavený. Je to pravdepodobne jediný objekt svojho druhu na svete, ktorý súvisí s rádiovou technikou zo zlatého veku rádia, t. j. z prvej polovice 20. storočia, a ktorý sa zachoval v takomto rozsahu. Sú tu vystavené aj relikty, teda tie prvky, ktoré boli súčasťou bývalého vysielača, ako napríklad komunikačný systém, rôzne typy zariadení, rezistory, tranzistory, kondenzátory.

Na slovenskú účasť nezabúdajú

A nachádza sa tu aj malá výstava o Franzovi Honiokovi.

„V tejto vitríne sú vystavené predmety, ktoré patrili Franzovi Honiokovi. Sú to nejaké medické doklady, osvedčenie o očkovaní, záhradnícka príručka, jeho ručne napísaný životopis a snímky, ktoré zobrazujú jeho rodinný dom.“

V extreriéri, neďaleko vysielacej veže nájdete aj panely, na ktorých je opísaný priebeh 2. svetovej vojny v Poľsku. Aj s informáciou o slovenskej armáde, ktorá sa na napadnutí Poľska podieľala.