Otto Šimko (1924 – 2026): Pamätať si zlo, no nezrieknuť sa ľudskosti

BRATISLAVA / Vo veku 101 rokov zomrel Otto Šimko, človek, ktorého život bol poznačený storočím plným hrôz, ale aj dôkazom nezdolnej ľudskej dôstojnosti. Zanechal silný odkaz o hodnote pravdy, svedectvo o bolestiach minulosti a hlboké posolstvo pre budúcnosť.

Narodil sa 1. júna 1924 v Topoľčanoch do rodiny uznávaného sudcu a právnika.

Rodina Šimkovcov v 30.-tych rokoch 20. storočia

​Vyrastal v Nitre, v prostredí, kde sa prirodzene stretávali židia aj kresťania bez predsudkov. Po vzniku Slovenského štátu sa však jeho svet razom zmenil – ako mladý človek bol vylúčený zo školy len pre svoj židovský pôvod a spolu s rodinou odvlečený najskôr do zberného tábora v Žiline a neskôr do pracovného tábora vo Vyhniach.

Otto Šimko ako 15-ročný v roku 1939

​Rodinu z tábora prepustili po tom, ako otec získal tzv. hospodársku výnimku. Otto si následne zaobstaral falošné doklady a odišiel do Liptovského Mikuláša. Jeho brat Ivan zostal v Nitre, čo sa mu stalo osudným – niekto ho spoznal, chytili ho, deportovali a zahynul v Auschwitzi.

Otto sa na Liptove hneď v prvých dňoch zapojil do Slovenského národného povstania. Otvorene a bez prikrášľovania hovoril aj o poprave nacistu, ktorej sa zúčastnil:

„Tohto esesáka sme vypočúvali. Bol dozorcom v Dachau. Snažil som sa mu vysvetliť, prečo musí zomrieť. On sa však staval k tomu jednoznačne prohitlerovsky – neľutoval nič, čo robil, ani v tábore, ani inokedy, a tvrdil, že nakoniec aj tak zvíťazia. Slovom, ten výstrel z mojej pušky išiel ľahšie. Hoci to nie je jednoduchá vec.“

Záber z hraného dokumentu o osude Otta Šimka s názvom Večný nepriateľ

​Ani po vojne však Ottov život nebol jednoduchý. Veril ideálom komunizmu, bol vďačný Sovietskemu zväzu a Červenej armáde za oslobodenie, no rýchlo pochopil, že aj nový, údajne spravodlivejší systém si vytvára vlastných nepriateľov. 

„Ja som chronický nepriateľ… bol som nepriateľ slovenského ľudu, triedny nepriateľ či nepriateľ socializmu – rad radom som bol ich nepriateľ.“

Otto Šimko sa stal novinárom a podarilo sa mu veľa cestovať

​Takto pomenoval život na okraji režimov, ktoré vždy potrebovali niekoho označiť – raz ako „nečistú rasu“, inokedy ako triedneho nepriateľa.

Napriek všetkému, čo prežil – strate milovaného brata, prenasledovaniu, väzneniam, nútenej práci a opakovaným štátnopolitickým perzekúciám – Otto Šimko neopovrhol ľuďmi. Ani tými, ktorí kedysi stáli na druhej strane barikád.

"V povstaní som bol s ľuďmi, ktorí boli nadšení Slovenským štátom. Tiež vytriezveli a zmenili názor. Iste, je tam hranica medzi bežnými ľuďmi a gardistami, čo vraždili v Kremničke, či Nemeckej. Ale ja veľmi uznávam právo každého zmeniť názor.“ 

Otto Šimko počas nakrúcania dokumentárneho filmu o jeho živote

TV JOJ

​Vyštudoval za právnika, no nový režim mu odkázal, že ho potrebuje vo fabrike. A tak niekoľko rokov sústružil koleso tanku. To prvé, lebo to je údajne najnáročnejšie na výrobu, a on ako intelektuál to zvládne. Podarilo sa mu založiť závodný časopis, všimli si jeho schopnosť dobre písať a ponúkli mu miesto novinára v legendárnej Smene. 

Po roku 1968, keď mu zasa zakázali písať, vrátil sa k svojej právnickej profesii.  A neustále upozorňoval na to, čo dokáže ľudská nenávisť – nenápadná, každodenná, vyrastajúca z malých predsudkov. Ešte viac však hovoril o schopnosti odpustiť, pochopiť zložitosť ľudskej situácie a o potrebe úcty k životu i pamäti obetí.

Otto Šimko mal k hudbe veľmi blízko vďaka svojej mame

TV JOJ

Jeho život, dokumentovaný vo filme Večný nepriateľ, je trvalým odkazom: pamätať si minulosť, nachádzať odvahu čeliť zlu a neustále si pripomínať, čo dokáže ľudská nenávisť – aby sa to už nikdy neopakovalo.

Odišiel, no jeho hlas zostáva. Ako pripomienka, že odpustenie je možné aj po najtemnejších skúsenostiach a že pravda je svetlom, ktoré nás spolu s nádejou vyvedie aj z najťažších čias.

​Zbohom, pán Šimko. Vaša sila, láskavosť a viera v ľudskosť tu s nami zostávajú. Ďakujeme.