Otto Šimko (1924): Stále som bol niekoho nepriateľ - slovenského ľudu, robotníckej triedy, či socializmu. Pozrite si nový dokument Večný nepriateľ

„Ja som chronický nepriateľ, lebo som bol po šťastnom 15-ročnom detstve alebo tínedžerstve najprv bol nepriateľ slovenského ľudu počas Slovenského štátu. Potom chvíľu dva roky nič, prišla totalita, som bol triedny nepriateľ. Potom prišli Rusi v 1968, som bol nepriateľ socializmu. Rad radom som bol ich nepriateľ,“ začína rozprávanie o svojom živote Otto Šimko, ktorý v júni 2024 oslávil 100 rokov.

Otto Šimko (1924) rozpráva o svojom živote veľmi otvorene

TV JOJ

​

Vyrastal v Nitre, v rodine sudcu. Pre svoj židovský pôvod bola celá rodina väznená v tábore vo Vyhniach. Dostali sa tam na základe falošného potvrdenia, že boli pokrstení.

„ Vyhne bol taký, dajme tomu elegantnejší tábor, lebo to boli bývalé kúpele ešte za Rakúsko-Uhorska. Takže pokrstení pred rokom ´38 a zmiešané manželstvá išli do Vyhní. A tak sme sa dostali na základe tohto dokladu, falošného samozrejme, do Vyhní.“

​Každý v tábore bol zaradený na prácu, Otto sa dostal do brašnárskej dielne.

„My sme robili pre gardistov peňaženky a náprsné tašky. Také špeciálne veci.“

Otto Šimko v roku 1939 ako 15-ročný

​Po pár mesiacoch sa otcovi podarilo vybaviť výnimku a rodina bola prepustená. Vrátili sa do Nitry, ale Otto cítil, že tam nesmie zostať. Všetci ich tam poslali. Odišiel do Liptovského Mikuláša. Jeho mama, stará mama a brat v Nitre zostali. Svojho o tri roky mladšieho brata Ivana už nikdy nevidel. Je to jediná časť jeho príbehu, o ktorej nevie otvorene hovoriť.

 „To je niečo, čo keď by som začal hovoriť, by som sa strašne dojal.“

Na stene nad posteľou má Ivanovi poslednú fotografiu.  

„Bol mladší o tri roky. V škole bol vždy vyznamenaný, ja som má zlé známky. Bol taký podarený, podarený, čo do učenia.“

Otto Šimko s bratom Ivanom, ktorý zahynul v koncentračnom tábore

​Otto sa v Mikuláši pridal k partizánom. Po pár týždňoch jeho spolubojovník zajal nemeckého dôstojníka, ktoré ho priviedol do tábora.

„ Partizáni nebrali zajatcov, takže jediný verdikt bol zastreliť. Náš komisár poveril touto úlohou aj mňa.“

Otvorene hovorí o tom, aké náročné to pre neho bolo.

„To je jedna z takých mojich tráum, najväčších tráum. Ja som popravil bezbranného človeka.Fakticky to je iné, keď sme strieľali na tom letisku Svätom Petry. Nevedeli sme, koho trafíme. To je vojna, áno? Ale keď máte pred sebou človeka v spodnej bielizni, lebo sme potrebovali uniformu, a máte ho zastreliť...Sme tohto esesáka vypočúvali. Dozorca v Dachau a podobne. Ja som sa snažil mu vysvetliť, prečo vlastne musí zomrieť. A on sa staval k tomu tak jednoznačne prohitlerovsky - ja neľutujem, čo som robil ani v tábore, ani vôbec a my zvíťazíme nakoniec aj tak. Slovom, že takto by som to charakterizoval, že ten výstrel z mojej pušky išiel ľahšie. Hoci to nie je jednoduchá vec.“

Otto Šimko hovorí otvorene aj o poprave nemeckého dôstojníka počas SNP

TV JOI

​Po vojne sa Ottov otec vrátil k povolaniu sudcu. A bol aj sudcom retribučného súdu na procese s Dieterom Wislicenym, nemeckým beráterom, zodpovedným za deportácie slovenských, maďarských a gréckych Židov. Súdený bol v Bratislave.

„Wisliceny dostal ústami môjho otca výrok k smrti. Takže tam je nejaký predpis, že on musí byť aj pri poprave. Rozprával, že sa pýtali na posledné želanie a povedal, aby poslali jeho okuliare jeho mame do Nemecka.“

Otto vo filme hovorí aj o tom, ako musel ako mladý právnik nastúpiť k sústruhu do výroby, aby sa zblížil s robotníckou triedou.

„Tak som išiel ako doktor práv do výroby. Bol som sústružník v Považskej Bystrici a potom v Martine. Bojoval som za mier tým, že som sústružil prvé koleso tanku, Tak som bojoval za mier. Vtedy všetci bojovali za mier, aj ja.“

Hudba sprevádza Otta Šimka celým životom

​Začal v práci vydávať závodný časopis a jeho články mali taký ohlas, až sa stal žurnalistom v novinách Smena. Vďaka ovládaniu cudzích jazykov precestoval celý svet.

„Toto sú niektoré obrázky z mojich ciest, „ ukazuje fotografie v albume. „Toto je Senegal. Tento klobúk ešte mám, to som za jednu verzatilku  dostal od tohto černocha. Toto je Japonsko, s gejšami.  Tuto stojím na poludníku, nultý poludník v Londýne.“

 Po roku 1968 a po tom, ako ho obvinili z toho, že je „dubčekovec“ musel z novín odísť. A prvýkrát začal pracovať ako právnik – v stavbárskom podniku.

 „Eštebák každé dva týždne prišiel za námestníkom – dve otázky mal. Či nezarábam viac ako 3800 korún, to bol limit pre nepriateľov socializmu, tých, kto bol na tej čiernej listine. A druhá otázka, či nepoburujem,“ smeje sa pri spomienkach na to obdobie, aj keď žiť ho nebolo vôbec ľahké a zábavné.

„Moju dcéru, veľmi podarenú, neprijali na vysokú školu. Ona chcela byť lekárka. vylúčená. Tak to ma mrzelo. Išla na jeden rok do Prahy ako sanitárka, nultý ročník, ale nič nepomohlo. Jediné, čo ma potešilo, keď som jej povedal, že kvôli mne ťa neprijali, hovorí, že to mi vôbec nevadí, teším sa, že si taký, aký si. Takže, to bolo také zadosťučinenie.“

​Vo filme sa dotýka aj otázky viny a odpustenia.

„Viete, ja to poviem inak. Ja som bol kedysi presvedčený komunista – bol som vďačný za oslobodenie a myslel som si, že to bude dobrý systém. To vytriezvenie prišli následne. A zmenil som názor, dnes som rozhodne demokrat.

V povstaní som bol s ľuďmi, ktorí boli nadšení Slovenským štátom. Tiež vytriezveli a zmenili názor. Iste, je tam hranica medzi bežnými ľuďmi a gardistami, čo vraždili v Kremničke, či Nemeckej. Ale ja veľmi uznávam právo každého zmeniť názor.“