Bolo skoré ráno, mínus 20 stupňov a zrazu bolo počuť zvuk motorov… 21. január 1945 v Kľaku a Ostrom Grúni

KĽAK A OSTRÝ GRÚŇ / Spomíname si na udalosti, ktoré navždy poznačili obce Ostrý Grúň a Kľak. Autentické výpovede preživších a dobové fotografie dodávajú ich príbehu nezabudnuteľnú silu.

Kľakovská dolina pod Vtáčnikom sa v januári 1945 stala miestom jednej z najbrutálnejších represálií na území Slovenska. Partizánske obce Ostrý Grúň a Kľak zaplatili za svoju pomoc odboju najvyššiu cenu. Dňa 21. januára vtrhli do doliny jednotky SS a Heimatschützu spolu s domácimi prisluhovačmi.

21. januára 1945 boli vypálené susedné obce Kľak a Ostrý Grúň

TASR

​„Prepad Ostrého Grúňa a Kľaku naplánoval štáb osobitnej protipartizánskej jednotky Edelweiss (oficiálny názov Abwehrgruppe 218, veliteľ SS-Sturmbannführer Erwin Thun von Hohenstein) na 21. januára 1945, v skorých ranných hodinách. Jednotku tvorilo aj 131 Slovákov, bývalých príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, ktorým velil stotník delostrelectva Ladislav Nižňanský. Jeho nemeckým poradcom bol šikovateľ Joseph Novak-Ulrich,“ píše sa na stránke Vojenského historického ústavu.

Ešte pred vypuknutím Slovenského národného povstania a počas jeho trvania obyvatelia Ostrého Grúňa a Kľaku aktívne spolupracovali s partizánmi pôsobiacimi v pohoriach Vtáčnik a Tríbeč. Do povstaleckej armády vstúpilo 47 mužov a do partizánskych oddielov ďalších 61. Po potlačení Povstania sa v okolí doliny pohybovalo približne tritisíc partizánov. Miestni ľudia ich zásobovali potravinami, oblečením, poskytovali im nocľah a starali sa o ranených.

Mrazivé ráno sa zmenilo na krvavý deň

Ráno 21. januára 1945, za vyše dvadsaťstupňového mrazu, zazneli prvé výstrely. V Ostrom Grúni fašisti pochytali desiatky obyvateľov a beštiálne ich postrieľali. Len v tejto obci zahynulo 64 ľudí, medzi nimi ženy, starci a deti. V Kľaku bolo zavraždených ďalších 84 obyvateľov, z toho až 36 detí. Vrahovia strieľali aj do tých, ktorí sa snažili uniknúť z horiacich domov. Mŕtvoly obetí polievali horľavinou a hádzali do plameňov alebo ich pálili priamo v domoch.

Medzi obeťami boli aj najbezbrannejší – trojmesačná Jozefínka Harigová, sedemročná Margita Trusková, osemročná Mária Debnárová, sedemdesiatsedemročná Katarína Štefanová či najstarší zavraždený – osemdesiatdeväťročný Michal Pavlík. V dome Izidora Debnára v Ostrom Grúni bolo zabitých 64 ľudí. Po masakre fašisti obce podpálili – v Ostrom Grúni ľahlo popolom približne 120 až 126 domov, v Kľaku prakticky celá zástavba. O niekoľko dní sa vrahovia vrátili, vyrabovali, čo ešte zostalo, a znovu zapálili domy.

21. januára 1945 boli vypálené susedné obce Kľak a Ostrý Grúň

TASR

Obyvatelia, ktorí prežili, boli vyše dvoch mesiacov roztrúsení po okolí – živili u vzdialených rodín, známych, ale aj dovtedy neznámych ľudí, ktorými ich tragédia silne pohla. Do svojich dedín sa mohli vrátiť až po oslobodení Sovietskou armádou na jar 1945. Vrátili sa však len do ruín a popola. Za pomoci štátu a občanov celej republiky začali Ostrý Grúň a Kľak postupne obnovovať. Na mieste zničených dreveníc vyrástli murované domy, škola, budovy miestneho národného výboru, pošta aj kultúrny dom, spomínajú dobové články k 25. výročiu vypálenia obcí.

Kľak tesne po vojne. Žena s deťmi pri vypálenom dome

TASR

​

Tí, ktorí prežili

Osobitnú kapitolu tragédie tvoria tí, ktorým sa podarilo prežiť len zázrakom. Medzi nimi bol Jozef Adamov, ktorý v osudnú nedeľu ostal po streľbe ležať medzi mŕtvymi a nacisti ho považovali za mŕtveho. Mal vtedy 57 rokov.

Jozef Adamov mal v čase masakra 57 rokov. Ukryl sa pod mŕtve telá.

TASR

​Prežil aj jediný člen rodiny Izidora Debnára, v dome ktoréeho sa vraždenie odohrávalo. František mal vtedy 13 rokov. V roku 1977 poskytol rozhovor o udalostiach tej krvavej nedele pre noviny Ľud. „Bol som s rodičmi vonku i so starším bratom Emilom. Mladší súrodenci boli vnútri. Stáli sme vonku obkolesení Nemcami s guľometmi. Zrazu sa ozvala streľba. Všetci sme zmeraveli.“ Františkova ma a sa zúfalo vrhla naspäž do domu, aby ochránila ďalšie svoje deti. Ako vbehla dnu, okamžite ju zasiahla dávka zo samopalu.

František Debnár vypovedá na súde o tom, čo prežil pri vypálení obcí Kľak a Ostrý Grúň

TASR

​„Za nimi som šiel ja s otcom. Vošli sme do kuchyne. Vo dverách stál dôstojník. Po slovensky nám povedal, aby sme išli do izby. Tam v krvi ležala moja mama, sestry, bratia a ženy, čo vošli pred nami. Zarapotal samopal. Padli sme na podlahu,“ píše sa v novinách. František Debnár tam prišiel o celú svoju rdinu – otca, mamu aj štyroch súrodencov. Svedčil o tom, čo prežil aj na súde s predstaviteľmi ľudáckeho režimu v roku 1947, aj v roku 1962 pri súde so slovenskými príslušníkmi jednotky Edelweiss.  

Ďalším silným svedectvom je výpoveď Paulíny Adamovej, vtedy ešte Štefančovej, ktorej fašisti zavraždili manžela a dve dcéry – šestnásťročnú Albínu a deväťročnú Margitku. Sama len zázrakom prežila. „Mala som rada život, svoje deti, muža, kvety a všetko okolo seba. Fašistickí votrelci ma však olúpili o to najdrahšie. Zabili mi manžela a deti. Guľka, ktorá bola určená pre mňa, mi prešla cez hlavu, ale nezabila ma,“ spomínala po 25 rokoch. Pani Paulína vypovedala aj ako svedkyňa na súde s členmi jednotky Edelwiess, ktorý sa konal v roku 1962.

Paulíne Štefančovej zabili manžela a dve dcéry. Mladšia mala 9 rokov.

TASR

​Ondrej Bielik je jedným z desiatich obyvateľov Ostrého Grúňa, ktorý ostal živý medzi mŕtvymi. Fašista ho zatrelil do tyla, ale predsa sa zachránil. Na fotografii ho vidíme so synom Petrom pred odchodom na pole po 25 rokoch od tragédie. 

Ondrej Bielik bol jedným z desiatich obyvateľov Ostrého Grúňa, ktorí prežili besnenie

TASR

​Zachránilo sa desať obyvateľov Ostrého Grúňa, ktorí neutrpeli smrteľné zranenia alebo sa im podarilo ukryť a zachrániť si život. Ich spomienky zostali trvalým mementom krutosti vojny.

Povojnový vývoj obcí bol poznačený nielen fyzickou obnovou, ale aj snahou o spravodlivosť. Niektorí príslušníci jednotky Edelweiss boli súdení vo veľkom procese v roku 1962, keď 24 bývalých členov dostalo tresty od 12 do 15 rokov. Ladislav Nižňanský bol v neprítomnosti odsúdený na trest smrti. Po emigrácii do Rakúska a Nemecka bol v roku 2005 v Mníchove pre nedostatok dôkazov oslobodený. Na Slovensku mu bol v roku 2006 trest zmenený na doživotie. Nižňanský zomrel v roku 2011.

Prečítajte si tiež

Zomrel veliteľ Edelweiss Nižňanský! Na rukách mal smrť civilistov

​Ostrý Grúň a Kľak dnes stoja ako symboly utrpenia, ale aj odolnosti. Pripomínajú, kam až môže viesť nenávisť a pomsta, a zároveň sú trvalou výzvou, aby mená obetí a svedectvá preživších nikdy nezmizli z pamäti.