Od potoka k automatickej práčke. Ako prali naše prastaré mamy a prečo sa na Štedrý deň prať nesmelo

SLOVENSKO / Dnes stačí vložiť bielizeň do práčky, stlačiť tlačidlo a o hodinu či dve je všetko čisté. Ešte pred niekoľkými generáciami však bolo pranie jednou z najťažších domácich prác, ktorá ženám zabrala celý deň a neraz aj viac. Pranie bolo také namáhavé, že sa nevykonávalo každý týždeň v rozsahu, na aký sme zvyknutí dnes. Menšie kusy oblečenia sa síce čistili priebežne, no veľké pranie posteľnej bielizne, plachiet, obrusov či pracovného oblečenia sa organizovalo len niekoľkokrát do roka.

Pranie na potoku v Závadke na fotografii zo 40.-tych rokov 20. storočia

TASR

​Najprv bolo potrebné bielizeň vytriediť, namočiť a často aj vyvárať vo veľkých kotloch. Na bielenie a čistenie sa používal aj lúh z dreveného popola. Potom nasledovala najťažšia časť. Ženy niesli mokrú bielizeň k potoku, rieke alebo obecnej práčovni, kde ju drhli na drevených valchách a opakovane plákali v studenej vode.

Najmä v zime to nebola jednoduchá práca. Ruky mali celé hodiny ponorené v ľadovej vode a odmenou za námahu boli často popraskané dlane a boľavý chrbát.

Pranie na potoku bolo kedysi bežnou súčasťou života

TASR

​Práčovňa bola ženským spoločenským centrom

Pranie však nebolo iba domácou povinnosťou. Pri potokoch a obecných práčovniach vznikali miesta stretávania žien. Kým pracovali, rozprávali sa o živote, vymieňali si recepty, rady, novinky z dediny či správy o rodinách.

Kedy sa prať nesmelo

S praním sa spájalo aj množstvo zvykov a povier. Naši predkovia verili, že existujú dni, počas ktorých by sa bielizeň nemala prať ani vešať.

Najznámejší zákaz sa týkal Štedrého dňa a vianočných sviatkov. V mnohých regiónoch sa verilo, že vešanie bielizne na Štedrý deň môže priniesť nešťastie alebo dokonca smrť niektorého člena rodiny v nasledujúcom roku. Bielizeň visiaca na šnúre symbolicky pripomínala pohrebné plátno.

Pranie sa neodporúčalo ani počas Veľkého piatka. Podľa ľudových predstáv mala voda v tento deň zvláštnu moc a nemala sa používať na bežné domáce práce.

Vo všeobecnosti platilo, že počas najvýznamnejších cirkevných sviatkov sa nemalo vykonávať nič, čo nebolo nevyhnutné. Sviatky boli určené na odpočinok, návštevu kostola a čas strávený s rodinou.

Prvé mechanické pomocníčky

Veľkú zmenu prinieslo až 19. storočie, keď sa objavili prvé mechanické práčky poháňané ručnou kľukou. Boli však drahé a pre väčšinu domácností nedostupné.

Skutočná revolúcia prišla až s elektrinou. V prvej polovici 20. storočia sa vo svete začali rozširovať elektrické práčky, ktoré ženám ušetrili časť najťažšej práce.

Ani tie však ešte nefungovali automaticky. Vodu bolo potrebné napúšťať a vypúšťať ručne a bielizeň sa často žmýkala pomocou valcov.

Pračky Perobot z trnovského Kovosmaltu, Rok 1954

TASR

​Od valchy k značke ROMO

V Československu sa prvé elektrické práčky začali vo väčšom rozsahu objavovať po druhej svetovej vojne. Mnohí si dodnes spomínajú na legendárne práčky značky ROMO, ktoré vyrábal podnik v moravskom meste Fulnek.

Práve značka ROMO sa stala symbolom modernizácie domácností. Prvé modely síce ešte neboli plne automatické, no v porovnaní s praním pri potoku predstavovali obrovský pokrok.

Práčka ROMO na zábere z roku 1958

TASR

​Automatické práčky sa v československých domácnostiach začali výraznejšie rozširovať najmä v 70. a 80. rokoch 20. storočia. Pre mnohé rodiny boli vysnívaným spotrebičom. Ich cena často predstavovala niekoľkonásobok priemernej mesačnej mzdy, a tak si na ne ľudia šetrili celé mesiace.

Napriek tomu ich význam nemožno preceňovať. To, čo kedysi znamenalo celodennú fyzickú námahu pri potoku, sa postupne zmenilo na jednoduchú domácu činnosť.

Fotografie žien perúcich bielizeň pri potoku a prvých práčok dnes pripomínajú, akou dramatickou zmenou prešiel každodenný život za jediného storočia. Cesta od drevenej valchy k automatickej práčke nebola len technickým pokrokom. Bola aj príbehom tisícok žien, ktorým nové vynálezy ušetrili hodiny ťažkej práce.