Zimné večery pri perí: Tradícia, ktorá na Orave stále žije

27. január 1972. Vo Vyšnom Sliači na Liptove sa ženy schádzajú na páračkách u Anny Mojšovej. Hoci sa život modernizuje a elektrina už nahradila sviečky či petrolejky, jedno zostáva rovnaké – zimné večery patria spoločnej práci, spevu a rozhovorom. Páračky sú viac než len páranie peria. Sú spoločenskou udalosťou, miestom stretnutí a výmeny príbehov. 

Páračky vo Vyšnom Sliači na Liptove v januári 1972

TASR

​O viac než päťdesiat rokov neskôr táto tradícia úplne nezanikla. Reportáž o páračkách v Párnici nakrúcala naša kolegyňa Iveta Marešová tento víkend. 

Páranie peria v Párnici

Obyvatelia oravskej obce Párnica si počas fašiangov pripomínajú obľúbenú činnosť z minulosti – páranie peria. Na tradičnom podujatí sa stretávajú najmä dôchodkyne, ktoré si zaspomínajú, ako kedysi vyzerali pravé páračky.

Medzi nimi aj 90-ročné Oravčanky, pani Elena a jej kamarátka Mária. Páranie poznajú od detstva.

„Že aké bolo? Ná, už veselé, no veselé bolo,“ hovorí Elena Bujňáková.

​Dopĺňa ju Mária Hanušiaková: „Lebo vtedy skoro v každom dome mali husi. A nepárali sme takto spoločne – skoro v každom dome sa párali.“

Páračky boli spoločenskou kronikou dediny.

„Všetko sa spomenulo – čo, kto, s kým. Kto sa prespal, kde bude svadba,“ hovorí Ľubica Leváková.

​Nechýbali ani strašidelné príbehy.

„Na ulici sme mali takú tetu, strašne zábavnú. Rozprávala o strigách a o všeličom možnom. My deti sme sa potom báli spať,“ spomína Mária Nemčeková.

Dôvod bol pritom praktický.

​„Každá mama chcela svojej dievke napárať do hlavnice či do výbavy,“ vysvetľuje Ľubica Melicherčíková.

Aj dnes čiperné dôchodkyne šikovne narábajú prstami.

„Chytiť za vrcholec, dakedy aj stonku odtrhnúť, a takto pekne nadol,“ opisujú techniku oddelenia páperia od brka.

„V minulosti obdarovali perím domy seniorov. Len postupom času to už odmietli kvôli alergikom. A tak kto sa bude hlásiť z radov dôchodcov, tak jemu sa venuje toto napádané perie,“ uzatvára Ján Hančiak starosta Párnice.