Chcel vlastné múzeum a svoje obrazy nerád predávať. Kto bol maliar Ferdinand Katona?

„Toto bolo vlastne osudové stretnutie,“ hovorí Anna Ondrušeková, riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade, ktorá sa Katonovej tvorbe dlhodobo venuje. Mednyánszky mladého Katonu podporoval, no ich vzťah bol zložitejší a jeho vplyv na mladého umelca veľmi silný. Katona sa od svojho učiteľa celý život snažil odpútať, zároveň sa k nemu neustále vracal vo svojich denníkoch.

Ferdinand Katona, vlastná podobizeň (1885-1890)

Podtatranská galéria Poprad

Katona neskôr študoval v Budapešti, Paríži a cestoval po Európe. Navštívil Holandsko, Londýn či ďalšie umelecké centrá a skúsenosti získaval aj priamo v krajine. Trikrát sa zúčastnil výstavy v Benátkach a získal viaceré ocenenia. Napriek tomu zostával finančne neistý a maľovanie preňho nebolo iba spôsobom obživy, ale predovšetkým životnou potrebou.

Najsilnejšie sa jeho meno spája s krajinomaľbou a najmä s Tatrami. „Náladovosť a premenlivosti v tom bol naozaj majster,“ charakterizuje jeho tvorbu Ondrušeková. Katona trávil veľa času priamo v prírode, kde si zaznamenával farby, svetlo a meniacu sa atmosféru. Jeho obrazy tak nezachytávajú krajinu iba ako konkrétne miesto, ale aj jej náladu a okamžitú podobu.

Ferdinand Katona: Jar v Tatrách, 1927

Podtatranská galéria Poprad

​Práve v tom je jeho význam pre slovenské výtvarné umenie. Tatranská galéria ho označuje za významného krajinára Spiša a podtatranského regiónu a za jedného z najlepších maliarov Tatier. Katonova tvorba prináša široký pohľad na krajinu – od Spiša a Tatier až po holandské roviny či južné Uhorsko.

Zaujímavý bol aj jeho vzťah k vlastným obrazom. Katona sa s nimi nerád lúčil a ak musel niektoré dielo predať, často vytvoril jeho vernú kópiu. „On sa tým ani nikdy netajil,“ vysvetľuje Ondrušeková. Chcel totiž, aby mu z jeho tvorby zostal čo najucelenejší súbor.

Ferdinand Katona: Strážky (1880-1890)

Podtatranská galéria Poprad

​Dôvodom bol jeho veľký sen – vlastné múzeum. Katona veril, že raz vznikne miesto, kde bude môcť zhromaždiť svoju tvorbu a ukázať ju verejnosti. Kežmarok, ktorý považoval za svoje rodné mesto, miloval a práve tam túžil mať vlastnú galériu. Tento sen sa napokon podarilo naplniť až po jeho smrti, keď v roku 2013 vznikla Galéria Ferdinanda Katonu v Spišskej Starej Vsi.

Na Katonu však nezostali len odborné spomienky. Jeho život sa zachoval aj v rodinnej pamäti. Lucia Dudláková, ktorej stará mama ho poznala, spomína, že Katona si ju ako dieťa rád brával so sebou do Tatier, keď chodil maľovať. „Jeho to bavilo mať so sebou malé dievčatko, ktoré pobehuje okolo a komentuje kompletne všetko,“ hovorí.

Ferdinand Katona: Skorá jar v Belanských Tatrách (1890-1910)

Podtatranská galéria Poprad

​Rodinné spomienky zároveň ukazujú, ako silno bol Katona spätý s vlastnou tvorbou. Jeho stará mama mala dokonca zbierku jeho obrazov, o ktorú však rodina počas druhej svetovej vojny prišla. O jeho vzťahu k Mednyánszkemu sa v rodine hovorilo najmä s úctou – ako o človeku, ktorý mladému umelcovi otvoril cestu k vzdelaniu.

Katonov život sa však skončil náhle. Zomrel v roku 1932 v Budapešti vo veku 68 rokov. V rodine sa zachovala spomienka, že krátko pred smrťou pripravoval svoj návrat do Kežmarku a záležalo mu na tom, aby tam vznikla galéria z jeho diel. „V momente, keď už to mal pobalené a bol rozhodnutý sa do Kežmarku vrátiť, tak deň pred tým, ako mal odcestovať, tak náhle zomrel,“ rozpráva Lucia Dudláková.

Ferdinand Katona, pohľad na Tatry

Podtatranská galéria Poprad

​Jeho sen tak za jeho života zostal nenaplnený. Obrazy, ktoré celý život zhromažďoval, aby raz vytvorili základ jeho vlastného múzea, sa po jeho smrti rozptýlili. No meno Ferdinanda Katonu napokon nezmizlo. Jeho diela dnes vlastní viacero slovenských galérií a najväčšiu zbierku má Tatranská galéria v Poprade.

Ferdinand Katona tak zostal v dejinách umenia predovšetkým ako maliar krajiny, Tatier a ich neopakovateľných nálad. Jeho príbeh je však aj príbehom talentovaného chlapca zo Spiša, ktorý sa dokázal presadiť v umeleckom svete svojej doby a ktorý celý život túžil po tom, aby jeho obrazy zostali spolu. Napokon sa mu to podarilo – hoci nie spôsobom, aký si predstavoval.