Slobodný vysielač Banská Bystrica v roku 1968

Predstavte si, že sa zobudíte a v uliciach vášho mesta sú tanky a vojaci so zbraňami. Nikto nevie, čo sa vlastne deje, snažíte sa získať informácie a tak zapnete rádio.

Postupne ale jednotlivé redakcie, ktoré bežne vysielali, vysielať prestávajú.

Ľudia strhávajú značky, aby sťažili postup okupantov, píšu na steny heslá, stavajú sa na odpor.

A aj novinári sa snažia v tej ťažkej, neprehľadnej situácii spoločnosti dodať informácie, upokojiť, pomôcť. Niektorým sa to darí aj po obsadení ich redakcie vojakmi, vysielajú  z rôznych utajených miest. Jedným z nich bol v augustových a septembrových dňoch roku 1968 aj vtedy 23-ročný Fedor Mikovič.

Vysielanie banskobystrickej redakcie Československého rozhlasu

​Na fotografii drží Fedor Mikovič v ruke mikrofón, vedľa neho sedí redaktor Zdeno Oravec a hlásateľka Hana Kútiková 

Hovorí, že obranu slobody vnímal ako dôležitú a samozrejmú aj vďaka svojim rodičom, ktorí sa obaja zapojili do Slovenského národného povstania. 

V podcaste spomína na to, ako šiel do Detvy, kde zisťoval informácie o jednej z obetí okupantov, aj na to, že okupačné vojská najskôr nevedeli štúdio v Banskej Bystrici nájsť a priviedol ich až človek, ktorý bol súčasťou redakcie.

Hovorí aj o tom, že jedno miesto na utajené vysielanie im ponúkli československí vojaci, ale museli ho odmietnuť.

A spomína aj na to, čo sa stalo s tými, ktorí v dňoch 21.8.-2.9.1968 z Banskej Bystrice vysielali a v čom bol jeho osud odlišný.