Sobibor. Povstanie v tábore smrti.

SOBIBOR / Medzi vyhladzovacími nacistickými tábormi je najznámejší Auschwitz-Birkenau. Najviac deportovaných ľudí zo Slovenska však bolo zavraždených v tábore Sobibor. Je to jeden z dvoch nacistických táborov, kde sa väzňom podarilo zorganizovať úspešné povstanie. V Sobibore sa odohralo 14. októbra 1943. Nacisti po ňom už tábor viac neobnovili.

Transporty židovských spoluobčanov sa začali zo Slovenska vypravovať 25. marca 1942 a trvali až do októbra toho istého roku.

Najviac, 39 transportov, smerovalo do tzv. Lublinského dištriktu. To tohto dištriktu spadali tábory ako Majdanek, čo bol koncentračný tábor a vyhladzovacie tábory Belzec a Sobibor. O tom, kam pôjde ktorý transport, rozhodovali Nemci. Prvý slovenský transport 999 mladých dievčat smeroval do Auschwitzu, ale už druhý, v ktorom bolo tisíc mladých práceschopných chlapcov, ktorý odišiel 27. marca 1942, smeroval do Majdanku.

„Keby nacisti v lete 1942 nezačali opravovať železničnú trať, tak by išlo do Sobiboru ešte viac transportov,“ vysvetľuje Ján Hlavinka z historického ústavu SAV a Dokumentačného strediska holokaustu.  

Sobibor bol rozlohou oveľa menší ako napríklad Auschwitz.

SITA

„To súvisí s tým, že Sobibor bol iba vyhladzovacím táborom, tam ľudia mali prežiť pár hodín, kým prišli, vzali im veci a následne boli zavraždení v plynovej komore.“

Prežili len tí, ktorí boli dočasne vybratí či už do pracovnej skupiny, ktorá práve pracovala pri triedení obsahu kufrov privezených ľudí, prípadne na opravách týchto vecí, alebo väzni vybraní do tzv. zvláštneho komanda, ktorí mali zasa na starosti manipuláciu s mŕtvymi telami v plynovej komore a ich následné spálenie.

Povstanie v tábore

V septembri 1943 boli do tábora privezení židia, ktorí boli predtým väznení v Minskom gete. Medzi nimi bola početná skupina bývalých vojakov Červenej armády, ktorí boli zajatí počas bojov na východnom fronte.

„Práve ich frontové skúsenosti, to, že mali priamu skúsenosť so zabitím, nemali z toho strach, vedeli to urobiť, to bola práve podstatná vec, aby mohli povstanie zorganizovať,“ vysvetľuje Hlavinka. 

Samozrejme, mali šťastie, že ich hneď neposlali na likvidáciu, ale vybrali ich do dočasného pracovného komanda. Za pár dní sa im podarilo vytvoriť pán povstania. Vypuklo 14. októbra 1943.

„Dvomi hlavnými organizátormi voli Alexander Aronovič Pečerskij (Pečersky) a Leon Felhendler. Pečerskij mal práve tie frontové skúsenosti, na ňom bola tá časť povstania, pri ktorej zabili sptrážcov a Felhendler bol vysoko vážený väzeň, Poliak, ktorý už istý čas v tábore pracoval. On mal zasa výbornú miestnu znalosť.“

Väzni využili chamtivosť strážcov a prvých zabili tak, že ich vlákali do budovy, kde triedili veci po deportovaných ľuďoch. Povedali im, že v nich našli niečo, čo by ich mohlo zaujímať.

„Celkovo zabili 10 príslušníkov SS a jedného ťažko zranili.“

Podarilo sa im zvaliť časť plota okolo tábora, museli však prebehnúť cez mínové pole, aby sa dostali do lesa, ktorý bol za ním.

"Celkovo ušlo okolo 300 väzňov. Väčšinu z nich však nacisti do pár dní chytili a zabili. Do konca vojny sa podarilo prežiť asi 60-tich väzňom."

Pri sobiborskej vzbure bol zabitý aj zástupca veliteľa tábora, Johann Niemann. Práve jeho potomkovia pred pár rokmi darovali múzeu súkromný album, ktorý obsahoval niekoľko desiatok fotografií práve zo Sobiboru, na ktorých pózuje Niemann s ďalšími SS-ákmi, či strážcami. Na jednej z fotografií objavili aj Johna Demjanjuka, ktorý počas svojho procesu  na súde tvrdil, že nikdy ako strážca v Sobibore neslúžil.

Vo vyhladzovacom tábore Sobibor bolo od mája 1942 do polovice októbra 1943 zavraždených okolo 180-tisíc ľudí.

„Zo Slovenska ich bolo podľa najnižšieho odhadu 24-tisíc, podľa najvyššieho 28-tisíc. Čoraz viac sa prikláňam k tomu vyššiemu číslu,“ uzavrel Ján Hlavinka.