Prežil oslobodenie Auschwitzu.

AUSCHWITZ / Mal trinásť a pol roka, keď ho v júni 1944 s celou rodinou deportovali zo Štúrova, ktoré vtedy patrilo Maďarsku, do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz. Počas prvej selekcie klamal, že má šestnásť a je zámočníkom, vďaka tomu ho neposlali priamo do plynovej komory. Bol jedným z približne sedemtisíc väzňov, ktorých tam pri oslobodení tábora našli sovietski vojaci. Neumlčaný prof. Dr. Tomáš Radil.

„Všetci si zobrali oblečenie na zimu, aj keď sa to odohrávalo v júni. Každý bol v zimníku, aj dva zimníky na sebe a tak ďalej. Všetko najlepšie si zobrali, poschovávali do vreciek nejaké veci. Že si vykúpia nejakú výhodu – jedlo že si kúpia nejaké, nikto nemal predstavu – že do konca vojny sa musí nejako vydržať, lebo už bolo jasné, že je koniec. To bol ten  slávny deň D v tej dobe a Nemci už prehrali vojnu fakticky, ale pre nich ešte bol dôležitý úkol zabiť asi pol milióna ľudí, ktorí nespravili nič,“ takto si Tomáš Radil spomínal na deň deportácie svojej rodiny. 

"Idem s otcom a starým otcom  - prešli sme tou selekciou. Každý jednotlivo, tam stál esesák a pýta sa, koľko ti je rokov? Keď sa ma pýta, asi ma potrebuje na nejakú robotu, tak nejaký gymnazista, ktorému je trinásť a pol ho nezaujíma. Tak som povedal šestnásť. A čo robíš? Zámočníka."

 Od otca a starého otca ho však aj tak oddelili. Ich o pár dní odvliekli do Dachau, Tomáš Radil zostal v Auschwitzi sám. 

"Mňa a takých viac ako tisíc chlapcov dali dohromady do jedného baraku. Nikto nevedel. čo s nami chcú. Mali tak pätnásť až sedemnásť rokov."

Najskôr ich nechali na pokoji, stále nevedeli, prečo ich sústredili do jedného baraku. Po pár týždňoch však aj u nich začali selekcie.

"Už neviem, koľko selekcií som prežil. Ale zostalo nás nakoniec asi len tridsať z tých tisíc."

Aj pre tú poslednú skupinku nakoniec prišli. 

"Ideme tam, pochodujeme, bolo nám jasné, o čo ide ... To bolo odsúdenie k smrti tých mladých ľudí. Šiel som vedľa svojho spolužiaka z gymnázia. Zrazu ide okolo na bicykli esesácky lekár a zastaví tú kolónu."

Auschitz - Birkenau

Prikázali im všetkým vojsť do najbližšie baraku. Tak ich lekár veľmi rýchlo prezrel a niektorých vybral. 

"Bol som slabý, vysilený, ale keď ma chytil sa ramená, tak som sa vypol. Iste to bolo len také chatrné, ale on to pocítil, pocítil to, že chcem. Tak ma tiež poslal z toho radu von."

Jeho spolužiaka v nej však nechal. O pár minút sa tí, ktorých lekár nevybral opäť pohli smerom ku krematóriu. 

"Ten môj spolužiak, to bol veľmi dobrý chlapec, ešte takto zdvihol ruku, že mi zamáva, tak aj ja som tak zdvihol ruku na pozdrav. Za pol hodiny už bol mŕtvy."

Táto strata Tomáša Radil veľmi zasiahla. Jeho zdravotný stav sa ešte viac zhoršil, keď ho priradili na vykladanie vriec so zemiakmi z vagónov.

"To sa nedalo prežiť. Keby som tam zostal ešte pár dní, tak tam umriem. Ale našťastie som ochorel."

Dostal sa do táborovej nemocnice. Podľa záznamov z archívu to bolo 3. januára 1945. V lekárskej správe má uvedené, že trpel dyftériou - záškrtom. Zrejme to však nebolo jediné ochorenie.

"Mal som tuberkulózu. Aj preto k nám veľmi esesáci nechodili."

Pamätá si z tých dní len pár útržkov, bojoval s vysokými horúčkami. Väzni si medzi sebou hovorili, že musia vydržať, lebo sovietska armáda je už blízko. Bolo to vidieť aj na tom, že nacisti sa snažili likvidovať písomnosti a začali ostatných väzňov vyháňať na tzv. pochody smrti. 

"Rusi sa blížili veľmi rýchlo. A Nemci utekali takým spôsobom, že nestačili zlikvidovať tých väzňov a preto vlastne prežili tí, čo zostali na žive. Ako ja. Nemali čas na to, aby zlikvidovali nemocnicu. Bolo nás tam asi šesťsto."

​Jedného dňa však aj k nim do nemocnice prišlo komando. 

"Prišlo esesácke komando - Pripravíte sa a zajtra pôjdeme peši. Všetci!"

Vedeli, že dlho v tej zime, zoslabnutí, chorí, pochodovať nebudú schopní. Celú noc mysleli na to, čo bude, zaspali až nadránom.  

 "Ráno sa prebudíme a Nemci nikde. Ušli ešte v noci, už sa starali len o to, aby vôbec stihli ujsť. Tak sme sa dočkali tých Rusov."

Tomáš Radil po oslobodení už nechcel v tábore zostávať. Na tretí alebo štvrtý deň šiel do skladu, vzal si teplé oblečenie a topánky a odišiel do Krakova.

Odtiaľ sa v apríli 1945 vrátil domov do Štúrova. Ako jednému z mála sa mu podarilo dostať naspäť aj ich dom, vlastnoručne na ňom opravil strechu. Čakal, kto sa vráti. Z celej jeho rodiny sa vrátil len jeho otec. Napriek tomu, že pán Radil si celý čas v Auschwitzi myslel, že žije aj jeho mama. 

"Ona zahynula hneď, len ja som to nevedel. Bol so mnou tam v Birkenau jeden chlapec a jeho matka pracovala ako ošetrovateľka a tá mi odkázala, že mamu zaradili na prácu. Skrátka som dostal pozitívnu informáciu, že ona prežila. Ale potom som v Štúrove tú pani stretol a vtedy mi povedala pravdu -  matka Ti zahynula a ja som ti to povedala len preto, aby si to sám nevzdal."

Dozvedel sa aj, že jeho matka zahynula, lebo pomáhala jeho babičke. 

"Moja matka viedla tú svoju matku, moju starú mamu, išli spolu a ten esesák, čo robil tú selekciu, videl, že chcela pomáhať svojej matke. Vlastne matka zahynula preto, že pomáhala svojej vlastnej matke."

Po vojne si rodné priezvisko Weisz zmenil na Radil, a celý profesionálny život sa zaoberal výskumom ľudského mozgu. Aj tým, čo s ním urobí takáto prežitá trauma. O príbehu svojej rodiny napísal aj oceňovanú knihu "Ve čtrnácti sám v Osvětimi".  

 "Je treba, aby boli také príbehy, ktoré vlastne ukážu tú pravdu, ale krutú – nie len tak, že bolo to strašné –  je treba ukázať tú hrúzu konkrétne. Čo sa s človekom deje, keď mesiac hladuje, čo sa s voľakým robí, keď čaká na smrť a trvá to dni."

Prof. Dr. Tomáš Radil zomrel v roku 2021.