„Pomôžte mi nájsť miesto, kde padol môj strýko.“ List z Rumunska odštartoval výnimočné historické pátranie

Gheorghe Bunică zatĺka kríž do zeme. Potom vyberie malú plastovú dózu. Otvorí ju , vezme hrsť zeme z nej a sype ju ku krížu.  

„Domovská zem,“ vysvetľuje.

Spolu s manželkou precestoval viac ako dvetisíc kilometrov, aby si uctil pamiatku svojho strýka, po ktorom nosí svoje meno. 

Gheorghe Bunică otvára dózu s rodnou zemou z Rumunska

TV JOJ

​„Padol v boji 28. apríla 1945 na území obce Dolná Poruba. Jeho pozostatky previezli sem a pochovali ho ako neznámeho hrdinu,“ hovorí Gheorghe Bunică.

„ Jeho strýko pôsobil ako ženista v 11. divízií a bol na čele útoku, nakoľko tu v tom okolí boli mínové polia a rôzne zátarasy a dostal to priamo do tváre,“ opisuje situáciu Denis Filin z Klubu vojenskej histórie „Dukliansky priesmyk“ Trenčín.

Seržant Gheorghe Bunică, veliteľ ženijnej skupiny padol pri oslobodozvaní Slovenska na jar roku 1945

Rumunskí vojaci boli ukrytí v lesoch v okolí obce Dolná Poruba. Snažili sa zabrániť nemeckým vojakom obsadiť Dubnicu nad Váhom.

„Nanešťastie na týchto miestach, kde stojíme, si ho našla guľka nemeckého ostreľovača,“ dopĺňa Denis Filin.

„Identifikačná známka, ktorú mal na krku, sa pri zásahu odtrhla a preto bol pochovaný ako neznámy hrdina,“ vysvetľuje Gheorghe Bunică dôvod, prečo jeho strýka neidentifikovali.

Niekoľko rokov intenzívne hľadal miesto, kde pri oslobodzovaní Slovenska zahynul jeho strýko

TV JOJ

​Po vojne ho exhumovali a spolu s ďalšími pochovali na vojenskom cintoríne vo Zvolene. Jeho synovec sa rozhodol nájsť miesta, na ktorých bojoval, umrel a je pochovaný.

„S takouto žiadosťou od cudzinca sa nestretnete každý deň. Veľmi nás to zaskočilo, ale musím povedať, že milo. Pustili sme sa do roboty, vzali sme si knihy, materiály, dobové mapy,“ opisuje pátranie po mieste, kde padol

„Dlho som nemohol presne zistiť miesto, kde padol v boji, ale nakoniec sa to podarilo s odchýlkou niekoľkých metrov môžem povedať, že toto je miesto, kde padol,“ hovorí Gheorghe Bunică.  

Jednoduchý kríž a tabuľa s podobizňou a krátkym textom označujú miesto, kde seržant Gheorghe Bunică padol

TV JOJ

​„A spoločnými silami aj s jeho pomocou sme našli miesta, kde teraz stojíme a kde sa odohrali tie dané boje,“ dopĺňa Denis Filin,

Na miestach, kde bojoval a zomrel, osadil kríž. Okolie posypali rumunskou zemou.

„Jeho obeta nebola márna. O niekoľko hodín bola nemecká obrana v Strážovských horách definitívne rozdrvená,“ uzatvára spomienku na svojho strýka.

Prečítajte si tiež

80. výročie konca 2. svetovej vojny: Oslobodzovali nás aj Rumuni

List, v ktorom Gheorghe Bunică opisoval pôsobenie svojho strýka na Slovensku:

PAMIATKA NA HRDINU

Môj strýko, po ktorom nosím meno, bol dlhých 74 rokov pochovaný na Rumunskom čestnom cintoríne vo Zvolene spolu s ďalšími 10 347 rumunskými vojakmi ako NEZNÁMY HRDINA.

Dnes sa jeho meno konečne vrátilo tam, kam patrí. Navždy zostane zapísaný medzi hrdinami svojho národa pod svojím skutočným menom a hodnosťou:

Seržant Bunică Gheorghe

veliteľ ženijnej (pionierskej) skupiny 19. pešieho pluku Caracal

Za mimoriadnu statočnosť, odvahu na bojisku a najvyššiu obeť bol seržant Bunică Gheorghe posmrtne vyznamenaný jedným z najvyšších vojenských vyznamenaní rumunskej armády – Rádom Vojenskej cnosti II. triedy.

Československá republika mu udelila Československý vojnový kríž za odvahu v bojoch proti nacistickému Nemecku počas druhej svetovej vojny. (Treba ešte overiť správny rok udelenia vyznamenania.)

Po mnohých rokoch pátrania sa mi podarilo nájsť nielen jeho hrob, ale aj miesto, kde padol, a vojenské dokumenty opisujúce jeho posledný boj.

Za niekoľkými riadkami sa skrýva celý život mladého muža, ktorý sa skončil príliš skoro.

Bunică Gheorghe sa narodil 1. septembra 1922 v dedine Radomir, v obci Dioști, vtedajšej župy Romanați. Bol prvorodeným synom Ilieho a Tincy Bunicăových. Vyrastal v jednoduchom roľníckom dome, presne takom, aký poznáme z rumunského filmu Moromeții.

Jeho detstvo sa veľmi nelíšilo od života ostatných dedinských detí tej doby. Štyri ročníky základnej školy striedala každodenná práca na poli a starostlivosť o hospodárstvo.

Keď dospieval, na dedinskej zábave sa zamiloval do krásneho dievčaťa menom Marica. Ich láska však nemala čas naplno rozkvitnúť. V júni 1941 vstúpilo Rumunsko do vojny.

Zanechal rodičov, troch mladších bratov aj svoju milovanú Maricu a dobrovoľne narukoval do 19. pešieho pluku v Caracale, kde bol zaradený k ženijnej rote.

Počas bojov prešiel viac než dvetisíc kilometrov až k ohybu rieky Don. Bojoval aj v krvavých bojoch pri Stalingrade, kde utrpel prvé vážne zranenie. 29.novembra 1942 bol pri Dubovskom v Rusku zasiahnutý šrapnelmi do ramena a pravého stehna. Po liečbe vo vojenskej nemocnici v Černoviciach sa zotavil a opäť sa vrátil na front.

Čakala ho ďalšia dlhá cesta. Nasledovalo ešte približne 2 400 kilometrov bojov sprevádzaných výbuchmi, guľkami, šrapnelmi a krutou zimou rokov 1944 – 1945. 30.októbra 1944 bol počas oslobodzovania severnej Transylvánie opäť zranený, tentoraz do pravého predlaktia.

Ani to ho však nezastavilo. Po uzdravení pokračoval v bojoch za oslobodenie Maďarska a neskôr Československa.

OSUDNÝ DEŇ

Jednotky 19. pešieho pluku sa nachádzali v Dolnej Porube v Strážovských vrchoch. Pripravovali útok na nemecké jednotky rozmiestnené v susednej Hornej Porube. Ich cieľom bolo oslobodiť Ilavu a vytlačiť nepriateľa za rieku Váh.

Ako veliteľ ženijnej skupiny vyrazil Bunică Gheorghe so svojimi mužmi ako prvý. Ich úlohou bolo odmínovať terén a prestrihať ostnaté drôty, aby pechota mohla pokračovať v útoku.

Počas tejto nebezpečnej misie ho zasiahla guľka vystrelená nemeckým ostreľovačom. Prenikla cez čeľusť a spôsobila smrteľné poranenie hlavy.

V zmätku boja prišiel o identifikačný štítok, a preto bol po smrti zaevidovaný ako neznámy vojak.

Jeho spolubojovníci ho vyniesli z bojiska a pochovali na cintoríne v Dolnej Porube spolu s ďalšími desiatimi rumunskými vojakmi.

Počas celej vojny opakovane unikol smrti. Napokon však padol ako dvadsaťtriročný mladík len niekoľko dní pred kapituláciou nacistického Nemecka.

Sedem rokov odpočíval na cintoríne v Dolnej Porube. V roku 1952 boli na základe medzivládnej dohody medzi Rumunskom a Československom jeho telesné pozostatky exhumované a prenesené na Rumunský čestný cintorín vo Zvolene.

Tam bol ďalších 74 rokov pochovaný ako Neznámy hrdina.

Dnes už poznáme jeho meno.

Dnes už vieme, kto bol.

Bol to seržant Bunică Gheorghe – syn, brat, snúbenec, vojak a hrdina, ktorý položil svoj život za oslobodenie Československa.

Seržant Gheorghe Bunică, veliteľ ženijnej skupiny padol pri oslobodozvaní Slovenska na jar roku 1945

​