Marína Paulíny - hovorili jej Štefánik v sukni. Malou ľsťou pomohla aj slovenským vojakom v zajateckých táboroch.

SLOVENSKO/USA/VEĽKÁ BRITÁNIA / Pomáhala československým legionárom pri návrate z Ruska do vlasti – strávila s nimi ako ošetrovateľka pol roka, zažila aj stroskotanie lode pri plavbe z Vladivostoku. V Amerike zriadila sieť obchodov, ktoré predávali tradičné slovenské výrobky. Počas druhej svetovej vojny ako podpredsedníčka exilového československého Červeného kríža malým trikom dosiahla, aby Čechoslováci zajatí na nacistami okupovaných územiach, umiestnení v zajateckých, či koncentračných táboroch, mohli dostávať balíčky s jedlom, či oblečením. Jej zápal a odhodlanie urobiť všetko pre vznik, rozvoj, či obnovu slobodného Československa bol obrovský. Aj preto dostala prezývku Štefánik v sukni. Žiaľ, jej osud bol tomu Štefánikovmu podobný aj v príčine skonu – Marína Paulíny zomrela pri havárii lietadla, ktorým sa v októbri 1945 vracala do oslobodenej vlasti. Mala 48 rokov. Prezidentka Zuzana Čaputová udelila 14.1.2024 Maríne Paulíny Kríž Milana Rastislava Štefánika II. triedy za zásluhy o záchranu ľudského života s nasadením vlastného života.

​Na mnohých hrdinov a hrdinky sme zabudli, pretože sme ich ani nemali šancu poznať. Zo všeobecného povedomia sa ich snažil vymazať najskôr ľudácky a neskôr komunistický režim.

Jednou z nich je Marína Paulíny, rodáčka zo Slovenského Pravna.

Jej otec odišiel za prácou do Ameriky, a keď sa mu tam podarilo uchytiť, pricestovala za ním celá rodina. Marína vyrastala neďaleko New Yorku.

Rodičia sa veľmi snažili, aby si ich deti zachovali slovenčinu a vzťah k vlasti, boli aktívni v rôznych krajanských spolkoch.

Keď mala 19 rokov, v roku 1916, jej otec náhle zomrel.

Po konci prvej svetovej vojny sa rodina rozhodla vrátiť na Slovensko. Marína však s nimi nešla. Absolvovala ošetrovateľský kurz a prihlásila sa do americkej pomocnej akcie pre návrat československých legionárov, ktorí uviazli v Rusku. Strávila s nimi pol roka, od mája do decembra 1919, sprevádzala ich v jednotlivých transportoch. Jeden z nich pre nízku hladinu vody stroskotal, zachránili ich Japonci. Do Československa sa dostala až v roku 1921, keď odišiel posledný transport legionárov. 

noviny.sk

Založila pobočku Y.W.C.A. ( The World Young Women´s Christian Association), snažila sa pomáhať ženám v rôznych situáciách.

V roku 1924 sa vrátila do USA, usadila v Chicagu a rozbehla predaj umeleckých výrobkov z Československa – veľkej obľube a obdivu sa tešili najmä slovenské čipky, ktoré jej firma – The Czechoslovak Art Studio - predávala aj po rôznych známych hoteloch.

Do Československa sa vrátila v roku 1936. Milan Hodža, vtedajší predseda vlády, navrhol zriadenie cestovnej kancelárie, ktorá by do Československa prilákala viac zahraničných turistov. Tak vznikol Slovakotour, ktorý Marína Paulíny založila a viedla. Sprevádzala po Slovenku množstvo významných zahraničných hostí.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1939 sa stala nežiadúcou. Dlho však odmietala myšlienky na emigráciu. Situácia sa vyostrovala, až sa v septembri 1939 rozhodla odcestovať do Londýna. Ešte v ten deň ju u jej sestry hľadali gardisti.

V Londýne sa stala podpredsedníčkou exilového československého Červeného kríža a organizovala pomoc pre utečencov, aj československých vojakov. Darilo sa jej nachádzať stále nové možnosti financovania, vždy dokázala svojim šarmom a najmä schopnosťou vysvetliť naliehavosť takejto pomoci nájsť ďalších mecenášov, okrem krajanských spolkov často aj z radov britskej šľachty.

noviny.sk

Práve jej môžu za obrovskú pomoc ďakovať zajatí československí vojaci, aj tí, ktorých nacisti zajali počas SNP, a Nemecko im nepriznalo štatút vojnových zajatcov, a teda im nedovoľovalo ani prijímať balíčky jedla, či oblečenia od ich blízkych. Marína Paulíny im takéto balíčky začala posielať z Británie, pretože Briti mali s Nemeckom dohodu, že tieto balíčky budú doručené ich adresátom.

Mnohým zo zajatých vojakov toto prilepšenie zachránilo v zajateckých, či koncentračných táboroch život. Nielen tým, čo balíček obsahoval, aj aj psychickou vzpruhou, že na nich niekto myslí a má o nich starosť. 

noviny.sk

Marína Paulíny dojednala aj významnú povojnovú pomoc pre Československo – nákup a dodávku liekov zo Švajčiarska, ďalší zdravotnícky materiál, aj niekoľko nových sanitiek.

Postupne sa z Británie vracali repatrianti domov, do Československa. Tisíce odišli vlakmi, okolo dvoch tisíc sa vrátilo repatriačnými letmi. Jeden takýto let sa chystal aj 5. októbra 1945. Na palube lietadla bolo celkovo 23 ľudí.

Na návrat domov sa tešila 30-ročná Mária Soběslavská. Z južného Zemplína ušla pred holokaustom, v Británii sa vydala, narodili sa jej dvojičky Marienka a Lacko. Mali vtedy 18 mesiacov. V lietadle sedel aj Michal Richter, tesár, či manželka diplomata, Marta Obrazová.

A na návrat do vlasti, na všetku tú prácu, ktorú bude treba urobiť, zorganizovať a stihnúť, myslela Marína Paulíny.

Prvé minúta letu prebiehali pokojne. Ľavý motor Liberatora 311 sa však zrazu vznietil, lietadlo stratilo výšku a zrútilo sa.

Obete tohto nešťastného letu majú spoločný pomník na cintoríne v Brookwoode, kde sú pochovaní aj československí príslušníci RAF, ktorí padli v bojoch počas vojny.

Vojenský cintorín Brookwood vo Veľkej Británii

V roku 1946 dal na pokyn Ministerstva zahraničných vecí vtedajší československý veľvyslanec v Spojenom kráľovstve, Maximilián Lobkowitz, vyhotoviť Maríne Paulíny individuálny biely náhrobný kameň. Rokmivšak  biely vápenec sčernel, nápis na náhrobku bol ťažko čitateľný a samotný hrob už pomaly zarástol do zeme.

noviny.sk

​V decembri roku 2020 navštívila Brookwoodský cintorín prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová, ktorá položila veniec k pamätníku československých vojakov, zasadila Strom pokoja a zapálením sviečky na hrobe Maríny Paulíny si pripomenula túto významnú ženu, ktorá urobila tak veľa pre vlasť, ale napriek tomu upadla do zabudnutia. Práve vtedy sa veľvyslanectvo v Londýne rozhodlo pomník Maríny Paulínyovej zrekonštruovať. Z jej rodného Slovenského Pravna v Turci poslali do Veľkej Británie prsť rodnej zeme a na ozdobenie pravniansky kameň, prepájajúc tak miesta jej narodenia a posledného odpočinku. Dnes je kameň opäť biely a meno Maríny Paulíny čitateľné.

noviny.sk

​