Boženka, ty len píš, nabádala Boženu Slančíkovú v listoch Elena Maróthy Šoltésová. Timrava zomrela pred 72 rokmi.

LUČENEC / 27. novembra 1951 zomrela v Lučenci spisovateľka Božena Slančíková Timrava. Presťahovala sa tam tesne po druhej svetovej vojne, keď sa jej neteri podarilo konečne ju presvedčiť, aby z kopaníc, kde žila v malej, chladnej izbe materskej školy, kde predtým dlhé roky učila, prišla bývať k nej. Rýchlo sa stala obľúbenou a vyhľadávanou spoločníčkou na rozhovor.

Narodila v roku 1867 v Políchne.

"Narodila sa ako dvojička – jej brat Bohuslav a ona, Božena," hovorí Kristína Becániová, vedúca Archívu v Lučenci, pobočky Štátneho archívu v Banskej Bystrici. 

Božena Slančíková - Timrava

​Práve v lučeneckom archíve sa zachovala korešpondencia jej otca Pavla Slančíka a aj listy samotnej Timravy z neskoršieho obdobia. 

Rodičia mali jedenásť detí – päť dievčat a šesť chlapcov. Pavol Slančík bol evanjelickým farárom a sám už vyrastal v prostredí, kde sa vzdelanie považovalo za veľmi dôležité.

"On bol z generácie, ktorej nestačili stredné odborné školy v Uhorsku, ale odchádzali do Nemecka študovať," hovorí Becániová. 

Podporoval a viedol všetky svoje deti k vzdelaniu. Timrava so sestrami založili rodinný časopis s názvom Ratolesť. A ona v písaní pokračovala. V jednom z listov, ktoré sa v archíve zachovali, ju Elena Maróthy Šoltésová nabádala, aby písala, aby písala viac, čo najviac bude môcť.  

"Je to osobný fond jej otecka Pavla Slančíka a nejakú časť tvorí korešpondencia s týmito veľkými ženami – živeniarkami. Tie listy ukazujú, že sa ju veľmi snažili v jej tvorbe podporovať. Jednak z toho literárneho hľadiska, ale aj finančne – za každú uverejnenú poviedku jej vyplácali honorár, ktorý jej pomohol, pretože žila veľmi skromne, až chudobne," objasňuje Kristína Becániová. 

V Ábelovej dodnes stojí budova tzv. ovody, materskej školy, kde Božena Slančíková roky učila a v malej zadnej izbe aj žila. Dnes je tam zriadené malé múzeum, ktoré si Timravu, jej tvorbu a život pripomína. 

"Tu pracovala ako vychovávateľka v ovode, až do odchodu do penzie v roku 1929," vysvetľuje Becániová. 

​Podmienky, v ktorých tu žila, boli najmä počas dlhých kopaničiarskych zím veľmi náročné.

"Po vojne v októbri roku 1945 prichádza do Lučenca, na veľkú prosbu svojej netere Zlaty Petrivalskej."

Rýchlo sa stala vyhľadávanou spoločníčkou miestnej inteligencie. Veľmi si rozumela s Dr. Vodom, ktorého Lučenčania poznali ako dlhoročného lekárnika.

"Doktor Voda bol istý čas aj mešťanostom Lučenca, mal vychýrenú lekáreň na Masarykovej ulici, a on spomínal, že keď Božena žila v Lučenci, tak bola u nich každodenným hosťom."

Lučenec mal kedysi elegantný pohrebný voz, na ktorom viezli rakvy významných osobností. V komunistickom režime sa s tým postupne prestalo. Rakvu Boženy Slančíkovej však na tom ebenovom koči, ťahanom vraníkmi po Hlavnej ulici mesta, podľa dobových fotografií previezli.