Ružová madona

SLOVENSKO / Je to asi najreprodukovanejšie a najčastejšie vystavované dielo slovenského výtvarného umenia. A aj keď nie je parafované ani len jednoduchým „G“, ktoré na niektorých obrazoch používal, autor je všeobecne známy – propagátor moderného umenia, Mikuláš Galanda. Obraz sa síce volá Matka, ale pre jeho typickú farebnosť je nazývaný aj Ružová madona.

Rozmermi je to dielo neveľké – na výšku má päťdesiatpäť a na šírku štyridsaťpäť a pol centimetra. Ale svojou atmosférou, neho a intimitou je to obdivuhodný obraz. Vznikol v časoch, keď bol Galanda podľa kurátorky zbierok moderného maliarstva Slovenskej národnej galérie, Kataríny Bajcúrovej, vo svojom živote šťastný.

"Možno povedať, že pochádza z vrcholného obdobia tvorby Mikuláša Galandu, v 30.-tych rokoch 20. storočia. Bolo to pre neho mimoriadne šťastné obdobie, pretože vtedy sa oženil, prežíval v živote veľmi intenzívnu lásku.“

Slovenská národná galéria/webumenia.sk

​

Mikuláš Galanda Ružovú madonu namaľoval v roku 1933. O päť rokov neskôr, v roku 1938, nečakane zomrel. Mal len 43 rokov. 

Jeho manželka starostlivo opatrovala jeho pamiatku a diela ďalšie štyri desaťročia po jeho smrti. Od nej sa aj tento obraz dostal do zbierok SNG. Modelom však preň nesedela. A ani nie je známe, kto tým modelom bol. Napokon, pre Galandu to ani nebolo dôležité.  

"Určite maľoval podľa modelu, ale práve výnimočnosť jeho miesta v dejinách slovenského výtvarného umenia je v tom, že Galanda ten model potreboval iba ako prvotnú inšpiráciu,“ vysvetľuje Katarína Bajcúrová.  

Keď prestaneme obraz vnímať ako celok a zameriate sa na to, čo je na ňom vlastne nakreslené, prvé čo vám asi napadne je, že sa dívate na sochu. Na sochu na obraze.

"Galanda vlastne ten figurálny tvar doslova modeluje a stačí mu na to veľmi málo – veľmi precízna brilantná kresba a niekoľko farieb.“

Slovenská národná galéria/webumenia.sk

​

Ak budete mať možnosť si Ružovú madonu pozrieť naživo, určite vás zaujme ako sa dá materinská láska vyjadriť obrazom. A keďže žena na nej nemá namaľovanú tvár, ani žiadne črty, môžete v ňom vidieť svoju mamu, keď si vás pritískala k sebe a vy ste sa veselo smiali a ona sa nadýchla tej omamnej, bábätkovskej vône. Tie púdrovo ružové tóny na obraze pripomínajú práve tú vôňa dieťatka, jeho vláskov, keď sa pritíska k mame.  

To šťastie autora skutočne prešlo aj do obrazu. Možno to bolo jeho spomienka, alebo namaľoval niečo, na čo sa v živote tešil a dúfal, že to presne tak zažije.

Galandu život bol od mladosti ťažký. Počas štúdia na gymnáziu v Lučenci ochorel na hnisavú angínu a keďže v roku 1901 ešte neexistovali antibiotiká a jeho stav sa skomplikoval, pre postupujúcu sepsu mu museli amputovať časť nohy. Mal šestnásť rokov a veľmi ho to zasiahlo. S následkami dnes banálnej choroby sa boril celý život.

Na obrazy sa dá pozerať aj bez toho, aby sme poznali životný príbeh umelca. Ak ho však poznáme, dostanú ďalší rozmer.

Reportáž o Galandovej Ružovej madone sme vysielali v cykle Artefakty v máji 2010.