Únos československých občanov. Išli zakladať papierne, mesiace pochodovali džungľou hladní, chorí a vyčerpaní.

ČESKOSLOVENSKO / Šesťdesiatšesť československých občanov, medzi ktorými bolo 38 žien a detí, bolo 12. marca 1983 unesených počas občianskej vojny v Angole. Išlo o odborníkov, ktorí mali obnoviť prevádzku miestnej papierne a na čas pôsobenia ich sprevádzali aj ich rodiny. Unesení ľudia boli nútení vydať sa na 1300 kilometrový pochod džungľou. Smerovali k základni povstalcov, ktorí ich uniesli. 19. apríla zomrel 37-ročný Slovák, Jaroslav Navrátil. V júni 1983 boli po vyjednávaní prepustené ženy, detí a neskôr aj sedem chorých mužov. Ďalších dvadsať však zostávalo v zajatí ešte ďalší rok. Prepustili ich až 23. júna 1984. Takto si dnes spomínajú na túto veľmi náročnú etapu svojho života.

„Moja desať ročná dcéra sa obráti na mňa, že mami, ja mám obrovský hlad. Prosím ťa, daj mi niečo jesť. A ja ako matka, som jej v tom zúfalstve nevedela dať inú odpoveď ako - moja zlatá, iba trávu. Predstavte si, že iba trávu, lebo nič sme nemali,“ spomína na nepredstaviteľne náročné časy Jozefína Parajová, jedna z unesených ľudí.

Ženy a deti sa v júni 1983 vracajú domov

ČTK

Aj toto sú spomienky tých, ktorí prežili pochod Angelou v sprievode únoscov.

„Moja manželka prežila to utrpenie, ale potom ochorela a zomrela," hovorí s pohnutím v hlase František Zlocha. Počas dlhých mesiacov v zajatí písal denník, v ktorom zaznamenával všetko, čo prežívali. 

Keď vznikla v Angole táto jeho fotka, na ktorej ako odborník vysvetľuje miestnym technologický postup, nikto netušil, že bude nasledovať udalosť, ktorú sledoval celý svet. „Banditské zadržanie československých občanov. Tretina zajatých sú deti,“ hlásali vtedajšie titulky mnohých článkov. 

„Prišli spojazdniť papierne a skončili na viac ako ročnej púti cez džungľu,“ hovorí Miloš Majko, zakladateľ Múzea totality.

Šesťdesiat šesť československých mužov, žien a detí čakalo odvlečenie a vyše 1300 kilometrový pochod nebezpečnou africkou krajinou, pri ktorom jedného z nich museli pochovať.

„Neboli sme vybavení, pretože mnohí z nás, ako vstali z postele, tak boli zobraní a vyvlečení do lesa,“ spomína Lubomír Sazeček, ďalší z unesených.

Časť unesených po prílete do Československa

ČTK

Jeden blister acylpyrínu, ktorý pani Jozefína stihla vziať, bolo bohatstvo.

„Ja som bola, čo sa týka liekov, najbohatšia. Prišla ku mne jedna pani, že aj jej dcérka má teraz horúčku, či by som nedala jeden acylpyrín,“ hovorí Jozefína Parajová.

Bola im zima, báli sa zvierat, boli unavení a podvyživení. Pani Kristína má dodnes odložené to, v čom prežili.

„Toto je jeho sveter, taký roztrhaný, to nosil celú dobu môj muž. A ja som mala túto sukňu,“ ukazuje pani Kristína Szenteová.

„Túto lyžicu si vyrobil pán Szente, aby mal čím jesť,“ ukazuje lyžicu jej manžela Lubomír Sazeček.

Ženy, deti a oslabení, chorí muži sa začiatkom júla vracajú domov. Ďalších dvadsať mužov ale ostáva v zajatí. Na mesiace sú izolovaní dokonca do dvojíc. Potom sa ešte ďalšie mesiace vyjednáva. Československo nakoniec ani požadované náklady žiadané od únoscov neplatí.

„Mali sme so sebou pol milióna, ale povedali sme im – ja vám tie peniaze dám, ale ono to bude vyzerať, že ste to robili pre peniaze,“ ozrejmuje vtedajšiu situáciu Lubomír Sazeček.

Unesení muži sa v júni 1984 vrátili z viac ako ročného zajatia

ČTK

​Pri vystúpení z lietadla si západné oblečenie, ktoré tam dostali, musia prezliecť za teplákovú súpravu Československa. Pre boj za vyplatenie ušlej mzdy sa niektorí ešte dostali do hľadáčika ŠtB. Mnohí ale na Angolu nezanevreli. Pán František Zlocha ju navštívil znova.

„Najkrajšie obdobie môjho manželského života, čo som prežil, ale aj najhroznejšie, to som prežil v Angole.“