Tajomstvá starej lekárne: jedy za zrkadlom a lieky, ktoré sa miešali ručne

KEŽMAROK / Desiatky zásuviek, sklenené fľaštičky, keramické dózy s latinskými nápismi a vôňa starých čias. Interiér jednej z najstarších slovenských lekární z konca devätnásteho storočia môžete obdivovať na Kežmarskom hrade. Previezli ho tam z obce Ľubica, kde lekáreň fungovala až do roku 1973.

Dnes je to súčasť histórie, ktorá reprezentuje nielen miesto, kde sa miešali lieky, vážili jedy, ale aj kde sa generácie učili dôverovať sile vedy.

A kto niekedy zažil starú lekáreň, istotne si pamätá to tajomstvo, ktoré v nej cítil. A tajomstvá sa tam skutočne nachádzali.

„Zaujímavosťou je tajné miesto za zrkadlom,“ ukazuje úkryt Barbora Thomayová, lektorka Múzea v Kežmarku.  

Lekárnické váhy sú dnes krásnym historickým artefaktom

Archív VHT

​„Za zrkadlom sa ukrývali nebezpečné látky a jedy, ktoré sa rozdeľovali na dve skupiny.“

Smrteľné látky mali presné pravidlá uloženia aj označenia. Najčastejšie sa používali pri liečbe pohlavných chorôb.

„Fľaštičky označené čiernou etiketou a bielymi písmenami sa po latinsky nazývali venéna a obsahovali smrteľné jedy, ako bol napríklad strychnín alebo arzén. Ostatné fľaštičky, takzvané separanda, obsahovali síce menej nebezpečné látky, ale v prípade predávkovania aj tieto mohli človeka zabiť,“ pokračuje vo výklade.

Sklenené alebo keramické fľaše, tzv. stojatky, boli kedysi súčasťou každej lekárne

Archív VHT

​Lekárnik nebol predavačom hotových balení. Bol chemikom, botanik, ale aj remeselníkom. Lieky sa pripravovali priamo na predpis. Každá zásuvka mala svoje tajomstvo. Každá fľaštička svoj obsah.

„Šuflíky slúžili na uskladnenie sušených byliniek alebo sušených rastlín. Fľaštičky, stojatky sa potom používali na olejové alebo iné tekuté liečivá.“

Za stolíkom so stoličkami sa v múzeu skrýva ďalší symbolický odkaz. Lekárnik musel ovládať viac než len miešanie mastí či výrobu tinktúr.

Sochy, ktoré znázorňujú rôzne odvetvia prírodných vied

Archív VHT

​„Za tým stolíkom so stoličkami môžete vidieť aj sochy, ktoré označujú jednotlivé odvetvia medicíny, ktoré musel ovládať každý budúci lekár alebo lekárnik. Čiže je tam napríklad socha, ktorá označuje fyziku, chémiu, botaniku alebo umenie receptov,“ dopĺňa Barbora Thomayová.

Viera, veda a pokora. Aj to bola súčasť starej lekárne. A uchovávajú tu aj nástroj, ktorý dnes už takmer nikto nepozná.

Historická pilulovnica, pomocou ktorej sa vyrábali pilule

Archív VHT

​To bola pilulovnica, pomocou ktorej sa vyrábali tabletky. Čiže na spodnú časť toho vrúbkovania sa naliala tá látka vo forme cesta a vrchná časť vrúbkovania sa oprášila škrobom alebo nejakým práškom. No a keď to spojili, tak vlastne tým pohybom trenia z toho vyrábali pilule, ktoré sa potom rezali na menšie a ukladali sa do tých krabičiek vedľa,“

Za touto lekárnickej tarou stával roky ako lekárnik otec režiséra Juraja Herza. Ten zachytil príbeh svojho otca aj celej ich rodiny vo filme.

„Pracoval dlhé roky v lekárni, no a jeho syn Juraj Herz sa po mnohých rokoch vrátil do Kežmarku, keď tu natáčal dokumentárny film Slovensko 2.0.,“ uzatvára Barbora Thomayová.