Bratříček zo známej Krylovej piesne. Protest song celej generácie vznikol pre Karlovho brata Jana.

„Bratříčku nevzlykej, to nejsou bubáci,

vždyť už jsi velikej, to jsou jen vojáci.  

Přijeli v hranatých, železných maringotkách...“

Karel Kryl, 3.12.1989, Koncert pre všetkých slušných ľudí

ČTK

Karel Kryl túto hymnu proti okupácii napísal pre svojho brata Jana, ktorý bol v auguste 1968 práve na vojne.

„Mnoho krylológov, krylofilov tvrdí, že Karel mal možno väčšinu tohto textu pripravenú a že ho dokončil až po tej okupácii 68. Ale podľa jeho rozprávania a podľa rozprávania rodičov, tá pesnička vznikla po ceste z Roštína. Roštín je taká malá obec za mestom Kroměříž, kde bol Karel práve tú noc na chate. A keď sa vracali, na druhý deň, s rodičmi vlakom, tak sledovali tie vojenské jednotky. A z obavy o toho najmladšieho z rodu Krylov, ktorý práve pri tých zbraniach je, pretože v okamihu ozbrojeného konfliktu my by sme šli prví, kým by povolali zálohy, tak vlastne vznikla tá Karlova pesnička Bratříčku, zavírej vrátka,“ hovorí o vzniku známej piesne Jan Kryl.  

Jan Kryl, brat Karla Kryla

TV JOJ

Aj keď bol Jan mladší len o tri roky, vždy si hovorili bratříčku. Aj keď už boli dospelí. A ich najstaršia sestra Marie bola vždy pre nich sestřička.

„My sme si doma nehovorili Karle a Maruško. My sme si hovorili podľa Mauglího bratříčku. U nás to bolo normálne.“

Vrátka sa Janovi zavreli, keď Karel zostal v roku 1969 v Nemecku - s jednou gitarou, bez peňazí a bez toho, aby ovládal jazyk. On sa musel obracať v Nemecku, rodičov a súrodencov si režim podal tu. Nebolo ľahké odísť, ani zostať.

„Nebolo to jednoduché. Zatínali sme zuby a ja musím priznať, že som nikdy príliš ten svoj sosák nevystrkoval, skôr som sa staral o svoje ryby. Chcel som prežiť a chcel som uhýbať z cesty tak, aby moje deti mali šancu aspoň na strednú školu. Kto si bez viny, hoď kameňom.“

Jan pred rokmi vrátil meno Kryl na pódiá. Často vystupuje pre stredné školy. Presvedčili ho na jednom festivale na počesť Karla Kryla, kde recitoval svoje básne. Mnohí mu to veľmi zazlievali.

„Špeciálne takí tí „krylovci“, „krylológovia“, tí nemohli vôbec pochopiť, že ja som mal tú odvahu sa po Karlovi postaviť na javisko.“

„To ještě bráška zpíval Niagáry,

a kamarádem byl mu slaboch Ben,

a komunisti s námi ferbla hráli,

tou kulturou byl každý přejeden.“

(Text Jana Kryla o bratovi Karlovi)

Na jednej strane mu vyčítajú, že sa chce na bratovi priživiť. Na druhej, ak na vystúpení hrá iba svoje pesničky, vždy si publikum vypýta aj nejakú Karlovu.

„Ľudia mi predhadzujú to a potom ono, a ja im vždy hovorím, nemôžete ma brať ako Karla. Aj keď, ja som pokrstený ako Jan Karel Kryl. A brat Karel je pokrstený ako Karel Jan zase pre zmenu. Keď chcem niekoho naštvať, keď mi stále predhadzuje, že som parazit a že by som sa mal premenovať dokonca, tak mám chuť sa schválne podpísať Jan Karel Kryl, nech má ešte väčšiu zlosť.“

„Pak přišla doba jeho vlastních textů

a s texty přišli první písničky,

já tehdy navštevoval sotva sextu,

začaly se mi líbit holčičky.“

V byte má Jan niekoľko vecí, ktoré vytvoril Karel – napríklad jeho vlastnú masku, školské práce, maľby. Nie sú v byte ako vzácne relikvie, na ktoré sa hľadí s bázňou a posvätnou úctou, lebo sú od Kryla. Sú tam, lebo sú od Karla. Od toho druhého bratříčka.

„Když dneska vzpomenu si na ty časy,

co soudruzi tu do nás hustili.

Tehdy se uznávali jenom masy,

nás do radosti nutit museli.“ 

Boli sme sa s Janom prejsť na mieste, kde kedysi stávala ich tlačiareň. Tá ulica sa celá volala Máchova. Dnes sa tak volá len jej polovica. Tá druhá polovica nesie meno jeho brata. Napadlo mi, že musí byť náročné, deliť sa o brata s celým národom.

„Oni všetci sú presvedčení, že na neho majú oni právo, majú ho ako svoj majetok a vôbec nechcú pochopiť, že to je môj brat. Hovoria mi – ty si jeho brat. A ja hovorím – nie, on je môj brat. A to je ten rozdiel.“

„Podzim a zima 89

nám měli namalovat nový cíl.

Já vylez z nory jako starý medvěd

a nadějí se celý rozzářil...“

„My sme predpokladali, že Karel sa vráti ako stopercentný Čech do tejto republiky, ale to po dvadsiatich rokoch dospelého života v slobodnom svete už nešlo. Medzitým, povedal by som, je mu tu ušiel vlak. Ľudia k nemu vzhliadali ako k modle, ale Karel by síce sto percentne česky hovoriaci, mysliaci, ale napoly Bavorák. Neľahko sa mi to hovorí, ale Karel to už mal v sebe, po tých mnohých rokoch žitia tam, mal tam svoju krčmičku, mal tam svoj vešiak, kam si vešal klobúk, prišiel do svojho podniku, kde mu naliali to jeho pitie, bez toho, aby sa ho pýtali, a to sa dosť dobre nedá na mieste, kde nie ste dvadsať rokov.“

Karel Kryl zomrel deväť dní pred svojimi päťdesiatymi narodeninami v marci 1994 v Mníchove na infarkt.

„Karel bol tak strašne sklamaný a rozhorčený z celého toho vývoja, že to vzdal, že už nechcel žiť.“

Karel Kryl, 15.1.1993, uvedenie rádia RMC, ktorého bol K. Kryl krstným otcom

TASR

„Tí, ktorí ho mali ako svoju modlu, tak ho majú ako modlu ďalej. Pre mňa to žiadna modla nebola, pre mňa to bol celkom obyčajný môj brat .“

„Však rychle spadli růžové mé brýle,

v nočníku s rukou jsem se probudil.

Kam zmizel jsi můj bratře, Karle Kryle,

proč takhle brzy jsi nás opustil?“