Aj vďaka nemu fungoval Slobodný slovenský vysielač. Gestapo preto zatklo jeho mamu a sestru.

UDERINÁ, OKRES LUČENEC / Slovenské národne povstanie bolo okrem ľudí ochotných bojovať a zbraní závislé aj na informáciách a ich šírení medzi obyvateľstvo. Z toho dôvodu vznikol v Banskej Bystrici Slobodný slovenský vysielač. Jedným z tých, ktorí ho pomáhali budovať a vysielať dôležité správy bol vtedy 20-ročný študent Vyššej elektrotechnickej školy, Rastislav Špaňhel. Keď sa povstalci stiahli do hôr a vysielanie museli ukončiť, pomáhal vyrábať povstalecký časopis Mor ho!. Jeho mamu so sestrou pre jeho činnosť zatklo gestapo. Pred popravou v Kremničke ich zachránila nečakaná vec.

Partizánsky preukaz Rastislava Špaňhela

Mária Špaňhelová uchováva množstvo dokumentov, fotografií, či vyznamenaní svojho otca Rastislava, ktorý sa narodil v roku 1924. A aj spomienku na jeho rodičov.

„Rodičia môjho otca pochádzali z Moravy,“ začína rozprávanie o rodinnej histórii Mária Špaňhelová.

Boli na Slovensko, konkrétne najskôr na Oravu vyslaní, aby tam otec pána Rastislava učil miestnych ľudí.

„Starký sem bol dosadený ako štátny úradník a učil v Oravskom Podzámku ako košikársky majster.“

Bývali oproti domu, v ktorom dožil Pavol Orságh Hviezdoslav. Pre Rastislava Špaňhela to bol jeden z jeho vzorov.

„Hviezdoslav a Milan Rastislav Štefánik boli také jeho celoživotné vzory,“ spomína Mária Špaňhelová.

Rodina sa neskôr presťahovala do Banskej Bystrice. Tam Rastislav Špaňhel študoval na elektrotechnickej škole a viedol divadelný krúžok.

„Začali zvážať z Bratislavy a z Prešovského rozhlasu aparatúru a vlastne tak vznikal v tomto divadle, v evanjelickej škole v Banskej Bystrici, Slobodný slovenský vysielač.“

Dcére pán Špaňhel spomínal, že sa tam stretol aj so svojím profesorom, ktorý sa stal hlásateľov Slobodného vysielača.

„Na priemyslovke ho vlastne slovenčinu učil pán profesor Ladislav Sára a keď prvýkrát prišiel tam do divadla a videl otca, tak bol milo prekvapený, že ako jeden z jeho študentov sa zapojil do príprav toho vysielania.“

Legitimácie Rastislava Špaňhela

Rastislav Špaňhel mal na starosti nielen pomoc s technickým zabezpečením vysielania, ale nosil aj informácie, či ďalšie veci, ktoré bolo potreba. Mohol sa po uliciach pohybovať aj po zákaze vychádzania.

„Otec ako člen spravodajskej jednotky a takisto člen alebo pracovník Slobodného slovenského vysielača mal priepustku, že skutočne aj po tej dvadsiatej prvej hodine sa mohol pohybovať po uliciach.“

Mária dodnes opatruje otcove lyže, na ktorých chodil z Bystrice medzi partizánov pre informácie.

„Tie lyže, na ktorých vlastne z Banskej Bystrice za povstania chodil na Staré Hory, si celý život odkladal ako taký symbol niečoho, nejakej životnej skúsenosti alebo spomienok, ako keby všetky tie spomienky boli ukryté v tých jeho lyžiach. Čiže ich dodnes, aj po osemdesiatich rokoch stále máme doma.“

O ťaživých zážitkoch nerozprával ani dcére, ani na besedách, na ktoré chodieval. Niektoré poznala iba jeho manželka.

„Ani o tom farárovi, neviem jeho meno, ktorý im za povstania veľmi pomáhal a gestapo ho chytilo. Zašili mu drôtom ústa a vystavili ho niekde na námestí v Banskej Bystrici na pranier a nakoniec ho zastrelili. A toto mamička spomínala, že otca veľmi, veľmi poznačilo. Ale nikdy pred verejnosťou o tom nehovoril.“

Do pomoci povstalcom sa zapojila aj mama Rastislava Špaňhela.

„Moja starká bola pôrodná babica, ona tiež mohla chodiť aj v nočných hodinách po meste, ak ju niekto volal k pôrodu alebo tak, čo bolo treba. Tým pádom to využívali a nosili k nej na Hornú ulicu v Banskej Bystrici veci, ktoré chceli poslať do hôr, tým svojim blízkym alebo partizánom. A otec, keď prišiel do Bystrice, tak tieto veci prenášal."

Keďže bol v povstaní, nenastúpil v riadnom termíne do školy. Pre jeho mamu so sestrou si prišlo gestapo.

„Niekto žaloval, že otec v septembri nenastúpil na tú Vyššiu priemyselnú technickú školu, že sa pridal k partizánom, a tak vlastne bola razia u nich doma starkú a otcovu sestru zatklo gestapo.“

Povolanie pani Špaňhelovej ich však zachránilo.

„Mali jediné šťastie to, boli by skončili naozaj v Kremničke, nebyť nejakého známeho dôstojníka, ktorému starká odrodila asi štyri deti a ten s prekvapením, keď zistil, že čo tam robí, tak mu musela sľúbiť, že keď najbližšie otec príde zo Starých Hôr, že sa dobrovoľne prihlási a na základe toho ich prepustili.“

Po potlačení povstania a prechode na partizánsky spôsob boja a po bombardovaní sa aj pracovníci Slobodného vysielača stiahli do hôr.

„Myslím, že vtedy bol zbombardovaný Laskomer a oni sa sťahovali potom smerom na Staré Hory. Viem, že jedna časť išla na Donovaly, kde niekoľkokrát odtiaľ asi ešte vysielali a jedna časť, medzi ktorými bol aj môj otec, išli cez Richtárovú práve pod tú Jelenskú skalu.“

Tu sa schovali v bunkri a začali v ňom vydávať partizánsky časopis s názvom Mor ho.

„Viem, že aj ten prvý rozmnožovací stroj niesol na Staré Hory.“​

Mária Špaňhelová opatruje aj otcove vyznamenania

​Nakoniec sa mu ako členovi Slobodného slovenského vysielača, pomocníkovi pri príprave časopisu Mor ho! a človeku, ktorý až do marca 1945 prežil v horách, niekoľkokrát sa ocitol v priamom ohrození ýivota, dostalo na konci vojny cti, ktorú si veľmi vážil. Jeho hlasom sa ľudia na Slovensku dozvedeli, že druhá svetová vojna sa skončila.

„Môj otec 8. mája v štyridsiatom piatom bol zavolaný do Banskobystrického rozhlasu, kde mu bolo umožnené, a bola to pre neho veľká česť, vyhlásiť ukončenie druhej svetovej vojny.“

Rastislav Špaňhel zomrel 30. júla 2016.